NC4K: Kapitola 5 - Nórsko a Nordkapp
Deň 13. Znovuzrodenie
6.30 luxusný čas na vstávanie. Na izbe som s Floom (Florián – Flo). Veľa balenia nemáme. Izba pre dvoch a dva bicykle. Akurát. Nie je sa kam pohnúť. Dobre, že sme prišli o polnoci. Tie nabalené a špinavé bicykle by asi inak nocovali vonku. Raňajky na siedmu. Tretie bufetové raňajky výletu. Nie je to nakoniec až tak zlé. Plánujeme sa poriadne najesť a dnes vyraziť s kľudom o čosi neskôr – Po ôsmej. A potom v priebehu dňa menej stáť. Čaká nás posledných 450 kilometrov a 3700 výškových. Jeden dlhší deň a jedna „kapučíno jazda“. Bicykle zbalené, opreté pred hotelom. Užívame si raňajky. Najbližších niekoľko hodín nebudeme musieť riešiť nič. Do kapsy si na tajnáša pripravím pár poriadne naládovaných lepeňákov na neskôr. Nick si do svojich kargo cyklo gatí natrepal varené vajcia. Predstav si legínovité gate s elastickými vreckami. Pridaj po dve vajcia na každé stehno. Napriek nášmuu „zdivočeniu“ sa za nás trošku (s nadnesením) hanbím. Poznámka: na také gate sa musím doma pozrieť. Čo už, drina a bieda Ťa naučí. Káva dopitá. Poďme nato. Teda ešte klasika, veď vieš. Môžeme ísť.
Znova Fínsko pod mrakom. Blíži sa cieľ. Už to nie je až také depresívne. Celkovo sever Fínska nie je až taký zlý – Laponsko. Členitejší terén, viac kopcov, viac jazier menej stromov. Krásne scenérie a často sa menia. Vôbec by mi nevadilo niekedy sa tu vrátiť. Ešte keby tak vyšlo slnko. Prvú polku dňa ideme bez väčších zastávok. Ideme na zásoby z raňajok. Vo Fínsku nás dnes čaká posledných 180kilometrov. Mám pocit, že krajina sa snaží nezanechať vo mne negatívny dojem. Cesta sa kľukatí pomedzi stovky jazier. Pravidelne voda z obidvoch strán. Úzka cesta. Krása. Od Ivalo po Nórsku hranicu jedna báseň.
Prvá zastávka po sto kilometroch. Kaamanen. Zopár zrubov v strede ničoho. Kombinácia kaviarne, krčmy, potravín a suvenírov. Všetci prítomní vyzerajú ako zo škandinávskych alebo aljašských filmov. Takí skutoční zálesáci – flanelové košele, brady, nože. Banda hipsterov. No a k tomu my. Štyria cyklisti v obtiahnutých dresoch. Po chvíli zapadneme. Ako to zhodnotiť. Kávu a dobrý koláč máme radi všetci bez rozdielov. Najbližšie stojíme na Nórskej/Fínskej hranici. Posledné tri hodiny vo Fínsku vôbec neboli zlé. Zatiaľ sme moc nezmokli, len tak zľahka. Asi tri krát. Hranica je v doline rieky. K hranici to bolo dole fakt, že brutálnym kopcom. Rovný ako pravítko. Priemer asi 8%, také tri kilometre. Bočný vietor v 70tke – 80tke. Keď si nabalený s full-frame taškou a ovešaný ako vianočný stromček, nie je to sranda. Si ako plachta. Jeden poryv vetra ma hodil o meter a pol do cesty. Tak blízko smrti (ok, aspoň ťažkému úrazu) som už dlho nebol. Srdce niekde v krku. Ešte pár minút to prehrávam a predýchavam. Aha Fínska hranica. Jupíí.
Leon ma ďalší defekt. Vraj šiesty. Chlape asi tam nebude niečo v poriadku. Či ? Okrem plášťa skontrolujem aj ráfik. Síce do bicyklov moc nie som, ale tú chýbajúcu pásku pod dušu tam vidím aj ja. Obtiahnem to dva krát izolepou a pokračujeme. Teda nie bicyklovať. Ideme do reštiky. Tu stretávame bandu talianov s ich nezmyselným štýlom pretekania. Ráno bomby a na obed sú mŕtvi. Chystajú sa dnes, alebo skôr na jednu šupu dôjsť do cieľa. Ešte 280km. Vege burger, hranolky, cola, káva. Vysušiť mokré veci. Prvé jedlo v Nórsku. To som netušil, že tam ešte nie sme. Bojová porada. Chlapci, challenge accepted. Dáme ich dole (tých Talianov). Pôjdeme aj v noci. Konečne poriadny plán. Teším sa. Prechádzame Nórskou hranicou – pomyslenou čiarou na mape. (Až teraz ? Obed bol teda nakoniec fínsky.) Znova je to však schopné generovať emócie niečoho nového. Nová krajina. Nový začiatok. Cieľ na dosah. Niekoľko kilometrov za hranicou prvý nákup. Nové sladkosti, Monster (jeden exnúť, jeden balím), Cola. Už ale za 2,5 násobok ceny oproti tomu čo máme doma. Naštastie (?) sa v Nórsku dlho nezdržím. Asi by som skrachoval. Únava dnes vôbec nie je téma. Cítim sa skvele. Psst – káva + Monster. Rozmýšľam, čo všetko je žalúdok ešte ochotný tolerovať.
Nórsko je krásne. Sem som prišiel bez predsudkov. Snáď nie posledný krát. Od severu Fínska sa to zatiaľ až tak nelíši. Snáď len vyššími kopcami. Nejakých 400 metrov nad morom a na vrcholkoch sneh. Tu asi nebýva moc teplo. Aktuálne takých 10 stupňov. Vyjasnilo sa. Podvečer prichádzame k moru. Fjord Porsanger – jeden z najdlhších v Nórsku. Na jeho brehu Laskelv – malé mestečko. Neviem, čo tu je. Pripomína mi to chorvátske pivo – Laško ? Určite tu majú nejaké jedlo. Máme za sebou 260 kilometrov. Vchádzame do prvej tureckej pizzérie. Vo vnútri má asi tridsať stupňov ale vonku prší. Počasie sa tu mení extrémne rýchlo. Tatry sa môžu schovať. Teplo nás vábi k spánku. Ostáva 190 kilometrov. 30min powernap ? To nikomu neublíži. Navyše mám prísľub, že dnes pôjdeme kým nedôjdeme. Majiteľovi sa nezdá dobrý nápad aby sme spali pod strechou na jeho terase pred reštikou. Po vysvetlení sa z neho vykľuje milý chlapík, rozpráva o svojej imigrácii do Nórska, púšťa nás do kúpeľne aj po zatvorení, núka vodu na čaj. Milé. Chlapci chrápu snáď okamžite, ale hádaj kto je nadopovaný kofeínom a neprižmúri oka ? Aspoň napíšem všetkým domov. Ostáva nakúpiť na posledné kilometre. Najbližšia zastávka Nordkapp. Ďalší Monster pred obchodom kombinujem s pivom. Toľko otázky k strave počas akcie.
Po dvoch hodinách vyrážame z Laskelvu. Je asi 23,00. Tma sa tu hore už nechystá. Noc nebude. Čarovné. Odtiaľ vedie cesta už len popri mori, žiadne vnútrozemie a to znamená konštantný vietor. Kopírujeme pobrežie a nonstop striedame stúpania a klesania. Niekde tie štyri tisícky spraviť treba. Míňame rybárske dediny s niekoľkými drevenými domčekmi v rôznych farbách. Väčšinou v červenej. Na obrázok krásne, na život nie, ďakujem. Ľudia tu o pol noci okopávajú záhradky. O jednej si tu pán domáci zvára nápravu na aute. Vždy som sníval o dlhšom dni. Vyzeralo by to takto ? Je tu krásne. Tento finálny deň prekryje všetky nedostatky, ktoré cesta sem mala. Jeden z naj magických momentov celého výletu sú nórske tunely. Tento je prvý: Skarvberg. Tri kilometre. Pred treťou vychádzam z tunela a cesta smeruje na sever. A tam ? Krásna cesta vytesaná do skaly. Naľavo vysoký útes. Napravo more. Za tým ? Západ alebo východ slnka. Dva v jednom. Vyber si. Krvavá obloha. Nevieš či je večer či ráno. Znova ten pocit – znovuzrodený. Celkom často nie ? Pravdepodobne nedostatok spánku a veľa kofeínu.
100 kilometrov do cieľa. 3 hodiny nad ránom. Tesne za tunelom. Ideme s prestávkami už 19 hodín. Cieľ je otvorený od 8,30. Družstvo protestuje. Ja a Leon sme v pohode. Sto kilometrov a tisíc výškových je nič. Nick s Floom to nedávajú. Navrhujú pár hodín pospať. Apelujú na tímovú prácu a spoločný dojazd. Väčšinu cesty to ťaháme ja s Leonom. Občas Nick a sem tam niečo potiahne Flo aj keď s jeho kolesami to nikto z nás nečaká. Táto situácia nie je podľa mojich predstáv. Ani podľa našej dohody. Keby som vedel tak nechrápu v Laskelve. Mám obrovský rozpor či ostať s partiou alebo vyraziť sólo prípadne s Leonom. Po piatich dňoch by mi to bolo ľúto. Prekusnem. Zvykol som si na nich. Srandovný Škót, alternatívny Rakúšan a vtipný Holanďan. Ostávame. Druhé najkrajšie miesto na spánok. Hneď po tom altánku vo Švédsku. V zátoke si ustelieme na mäkkej tráve a machu. Slnko je len mierne pod horizontom. Dohoda znie jasne. Dve a pol hodiny.
Deň 14. Nordkapp
Budím sa niečo po piatej. Slnko pekne hreje a suší spacák. O piatej ráno. Wau. Tieto rána sa s tými v uzavretých izbách nedajú ani porovnať. Budím chlapcov a o pár minút už tlačíme do pedálov. S Leonom to ťaháme a chlapci sa vezú. Ten spánok ma viac unavil ako osviežil. Škoda. Scenéria je ešte úchvatnejšia ako pár hodín dozadu. Neviem sa vynadívať. Jedno z najkrajších miest, kde som kedy bicykloval. Tu sa oplatí vrátiť. Tak na jeden deň. Alebo v zime na polárnu žiaru. Všade miesta na kempovanie. Toľko karavanov, čo v Nórsku som nevidel za celý život. Rovno na útesoch, na plážach, vedľa cesty. Všade. A všade je čisto. Cesta pokračuje okolo polostrova. Soby majú aj tu. Chodia si tu zľava doprava. Vôbec sa netvária v strese ako naše srny. Jediné obydlia, ktoré míňame sú malé rybárske dedinky. Sušia obrovské rybárske siete. Čajky si poletujú. Kľud a ticho. Len vietor.
Z rána nemám veľmi chuť sa baviť. Rozmýšľam o výlete, o živote, o tom čo mi to dáva, čo mi to berie, či to stojí zato. Zamýšľam sa nad filozofiou samotného zážitku a bytia celkovo. Celý tento výlet je ako život extrahovaný a koncentrovaný do niekoľkých dní. Toľko morálnych poklesov a zároveň toľko nadšenia. Množstvo bolesti, radosti, vzrušenia. Pocit nekonečnej prázdnoty a zároveň naplnenia. Život zjednodušený na základné potreby: jesť, piť, spať a pritom tak bohatý. Nepotrebujem peniaze (ok, toto je v Nórsku relatívne) ani úspech, pocit zadosťučinenia, ani nikam patriť. Niektorí ľudia sú tu s tebou na pár hodín niektorí na pár dní. Prichádzajú a odchádzajú. S niektorými si rozumieš s niektorými nie. Niekto Ti niečo dá, niekto vezme. Niekomu pomôžeš, niekto pomôže tebe. S niektorými ľuďmi ideš pár hodín, stretneš ich po pár dňoch a cítiš ako keby ste sa poznali celé roky. S niekým sa rozlúčiš, niekoho spoznáš. S niekým pôjdeš dokonca. Život.
Ani som netušil, že cieľ je na ostrove. Vlastne za jazdy mi to dnes ani nedošlo. Priznám sa, že som sa propozíciami a traťou veľmi netrápil. Nahral som si GPX a nechcel som byť pripravený viac ako je nevyhnutné. Neprísť o dobrodružstvo a objavovanie. Značka tunela. Jeden z highlightov dnešného dňa. Skoro sedem kilometrov. Pozerám nato ešte raz. Nevidím tu kopec kam by ten tunel šiel. Druhý riadok 212 metrov pod morom. To ti musí poriadne … no veď oné, švitoriť. Stojíme, obliekam si bundu, tam bude určite kosa. Hneď ako vchádzame do tunela ďalšia značka – klesanie 10%. Prirodzene. Vlhko a chlad. Z môjho pohľadu úzky tunel, mokrá cesta, skaly všade dookola. Keď chceš ísť 200 metrov do mínusu pri tom klesaní sú to dva kilometre konštantného skalnatého tobogánu rovného ako pravítko. Ruky na brzdách. Idem tak 60 – 70 km/h. To znamená dve minúty zjazdu. Nespúšťam zrak z mokrého asfaltu. Rútim sa nejakou trubicou rovno na dno oceánu. Cesta sa stráca v skalnom strope pár sto metrov predo mnou. Psychiatria. Tie dve minúty trvajú večnosť. Jeden z najstresujúcejších zážitkov vôbec. Nepridávajú tomu ani autá. Zvuk sa tu valí niekoľko sto metrov pred autom a s tou ozvenou mám pocit, že sa končí svet. Aspoň, že neobiehajú na hulvátov. Dva kilometre pokračujeme rovinkou a ďalšie dva ma čaká rovnaké stúpanie. Nohy vychladené na 8 stupňov. Zjazd trval dve minúty a hore to bude trvať takých 15 – 20 minút. Prvý krát ma bolia kolená. Chcem to mať za sebou. Som rád, že domov idem loďou a nie naspäť týmto. Hore vychádzam do nitky mokrý. Drina a stres. Vonku je teplo a slnečno. Vitajte na ostrove Mageroya.
Sme na ostrove. Je tu krásne. Obloha čistá. Kopce holé, rastie tu len tráva. Cesta je dobrá. Žlté značenie stredovej čiary tomu dáva exotický šmrnc. Po pár kilometroch ďalší tunel. Našťastie už klasický. Posledné mesto Honningsvag – najsevernejšie mesto pevninského Nórska. Do cieľa nám ostáva 36 kilometrov. Dva 300 metrové kopce s priemerom 9 % a k tomu asi desiatka menších a pár stien – kratší strmý kopec s vysokým percentom. Cieľová rovinka nebude zadarmo. Pijeme poslednú kolu. Dávame posledné zásoby. Po prvé stúpanie pokračujeme po maličkých kopčekoch spolu. V prvom stúpaní sa naša skupina trhá. Leon a Flo idú napred a ja sa ich chvíľu snažím dobehnúť a pritom myslím na Nicka. Moje nohy sú prázdne. To je tá predstava z večera o tímovom dojazde. Asi sa nehnevám, ale som sklamaný. Do svojej rannej úvahy o koncentrovanom živote dopĺňam poznámku – dobre si vyberaj ľudí, s ktorými v živote pôjdeš. Niektorí môžu ísť pomalšie, ale prídete do cieľa spolu a vysmiati. Niekto s tebou pôjde rýchlejšie kým mu to bude vyhovovať a keď nebudeš stačiť, nechá Ťa. Sám seba karhám za negatívne myšlienky. Mal by som vnímať kde som, a čo tu robím. Nefilozofovať v hlave. Ale asi to k tomu patrí. Nie sme dokonalé bytosti. Púšťam to z hlavy, odpúšťam. Pol hodinky idem sám, počas zjazdu so mnou trhá ohromný bočný vietor. Už len jedno stúpanie. Stále sa obzerám, kde je Nick. Spomaľujem, skoro stojím aby ma dobehol. Dôjdeme to spolu. O čas nejde. Môj cieľ bol štrnásť dní. Toto je prvá hodina štrnásteho dňa. Keď som ho stretol druhý deň, nemyslel som si, že dorazíme spolu. Teda vtedy som ešte netušil, či dôjdem ja. Rekapitulujem. Nick ma dobieha na konci druhého stúpania. Cesta sa krúti po holých lúkach ostrova. Je celkom jasno. Z konca stúpania vidno cieľ – Nordkapp. Po trinástich dňoch. Tak blízko. Posledných päť kilometrov, jeden zjazd, jeden kopec. Ideme tesne nad útesom. Neopísateľné. Tešíme sa, smejeme sa, hecujeme sa. Nešpurtujeme, nepretekáme. Do cieľa prídeme spolu. Organizátori nám prišli spraviť na posledné kilometre doprovod. Ak si už bol na pretekoch, to je jedno akých, vieš aký pocit Ťa čaká v cieli. Toto je tak 1000x intenzívnejšie. Vyvrcholenie celej udalosti. Posledné metre. Koniec. Dokázal som to. Ani to nebolelo.
3840 kilometrov. 25700 nastúpaných metrov. 157 hodín. 13 dní 2 hodiny. 38. miesto.
Oficiálna fotogaléria
Deň 14. - cieľ a Honningsvag
Dorazil som na 38. mieste. Štartovalo nás asi 260. Vedel by som to dať rýchlejšie ? Vedel. Užil by som si to viac ? Pravdepodobne nie. Toto bola presne dávkovaná drina so zábavou. Poradie ma vôbec netrápilo, ale som rád, že sa mi podarilo splniť si cieľ – 14 dní. V priemere som spal asi 5 hodín denne a robil 290 kilometrov.
V cieli stretávam staronových kamarátov z akcie. Niektorých som nevidel od Švédska. Podávame si ruky, objatia. Zdieľame rovnaký zážitok, rovnaké pocity. Do denníka dostávam poslednú pečiatku. K tomu turistický diplom, že som bol na Nordkappe. Ďakujem. Cením. Krátky rozhovor s organizátormi a to je všetko priatelia. Žiadne fanfáry, žiadne cieľové pásky, nikto Ťa v cieli nečaká, si na konci sveta. Žiadne občerstvenie, žiadne finišerské tričká, žiadne medaile za účasť. Nič. Underground. A tak sa mi to páči. Veď sme sa len bicyklovali. Nezachraňovali svet. Najdôležitejšie ostane vnútri. Volám domov, prežil som. Teším sa.Našťastie je tu veľký turistický komplex a pekná reštaurácia – káva a wafle. A k tomu suveníry. Povinná zastávka. Niekoľko oficiálnych fotiek pri glóbuse a pivko, ktoré vybavil Leon. Do cieľa ho prišla roadtripom počkať priateľka. Jedna z najlepších ipiek aké som pil. Alebo skôr jedno z najlepších rozpoložení, v ktorom som ju pil. S partiou tu strávime ešte asi dve hodinky. Krátka prechádzka po útesoch – fakt tu nie je moc k videniu. A je tu kosa.
Medzitým sa prihnala búrka. Extrémne leje. Ešte pred hodinou sme dorazili za slnka. S Nickom a Floom máme booknuté ubytovanie v Honningsvagu – 36 kilometrov naspäť. Myšlienku na bicykel okamžite ruším a dohadujeme si odvoz autobusom. Pôjdeme jedným a bicykle druhým, počkajú nás v meste v infocentre. Dúfam. Sily ma už opustili. Vypustil som. Mám to za sebou. Začína dobrodružstvo, ktorého som sa obával o čosi viac – cesta domov.
Hneď ako sadneme do autobusu zaspávam. Preberám sa občas na bolesť krku keď mi hádže hlavou zo strany na stranu. A znova zaspávam. Po hodine sme v Honningsvagu. Z cesty si nepamätám nič. Duje extrémny vietor a leje. Ideme po bicykle. Tie nás láskavo čakajú pri infocentre. Sadáme na ne, ale proti tomu vetru sa nevieme ani pohnúť, zosadáme a do hotela si to odtlačíme. Mokrý a vymrznutý. Už som písal o rýchlosti zmien počasia tu hore ? Neuveriteľné. Sprcha. Reštaurácia. Vege burger za dvacku. Pivo za jedenásť radšej preskakujem. Káva štandardne v cene. Potraviny tu hore so slovenským platom tiež nie sú výhra (tu už to rovnako zhodnotil aj Rakúšan a Švajčiar a to už je čo povedať), ale aspoň že tí Nóri si fičia na mango IPAách. Robím nákup na večer a na zajtrajšiu cestu. Večer strávime na izbe rekapitulovaním zážitkov. Prebaľujem veci, chystám sa na cestu. O šiestej ráno mám loď do Tromsa. 18 hodín plavby pomedzi Nórske ostrovy a Fjordy. A bufetové raňajky. Nastavujem asi päť budíkov. Dobrú noc.
Deň 15. - Cesta domov
Potichu sa balím, rýchla sprcha, dobre sa obliecť. Budím Nicka a Floa. Podávam ruky. Lúčim sa. Aj keď sme debatovali o návšteve je šanca, že ich vidím posledný krát. Zbohom priatelia.
V prístave stretávam Joannesa zo Švajcu a Floriana z Brém. S nimi som šiel Švédsko. Máme spoločnú cestu do Tromsa. Výlet pokračuje. Nórske poštové lode Hurtigruten slúžia ako pobrežná doprava. Pre niekoho dennodenná záležitosť pre iných dovolenka raz za život. Na oblohe ani mráčik More je kľudné. Plavíme sa pomedzi Fjordy a ostrovy. Asi najlepšie bufetové raňajky (sľubujem, že posledné, o ktorých píšem), čo som mal. Reštaurácia je na čele lodi. Čiže s výhľadom. Čas tu beží rýchlo. Počasie sa mení. Búrka na obzore pravidelné strieda čistú oblohu. Relatívne nízke kopce majú snehové pokrývky. Kapitán nás upozorňuje na skupiny delfínov. Lode som si počas tohto výletu celkom obľúbil. Sedíš a pozeráš z mora na meniace sa pobrežie. Máme naplánovaných niekoľko zastávok. Počas jednej dlhšej – festivalovo znejúce mestečko Hammerfest – vybehneme do obchodu po pár pív a vychutnáme si ich na slnku na streche lode. Krása. Do Tromsa prichádzame s malým meškaním tesne po polnoci. Lúčim sa s chalanmi a každý sa odoberáme na svoje ubytko. Aj keď je Tromso o čosi južnejšie tma tu nehrozí. Mesto je plné mladých, opitých ľudí. Po dvoch týždňoch na ceste celkom výrazná zmena. Zastavím sa po falafel a letím na ubytko pár kilometrov od centra. Celý byt prekvapivo za 30€ je to najlacnejšie, čo som zohnal. Z Tromsa letím zajtra (v nedeľu) do Gdansku a potom ráno o ôsmej do Krakova, kam po mňa príde rodinka.
Odlet mám o 22:00, čiže mám celý deň na zháňanie krabice a zbalenie bicykla. Dohodol som sa Joannom, že to spravíme uňho na hoteli. Ja mám celkom skorý check-out. Pri odchode z ubytka vidím pred domom, kde som býval dvoch chalanov s extrémne nabalenými bicyklami. Striedajú ma na byte. Bicykle majú po 60kg každý. Skúsim sa na tom previesť, fuu. Nechcem vedieť ako sa natrápili v tých kopcoch na Nordkapp. Idú z cesty po svete. Najprv z Európy na bicykli do Nepálu, odtiaľ letecky do Helsiniek. Odtiaľ cez Nordkapp do Tromsa. To je extrém. Rozprávame sa vyše hodiny. Rozmýšlam, či mi takto život chce niečo naznačiť.
Deň trávim s Joannom. Krabicu nám predali v požičovni bicyklov. Našťastie. Všetky ostatné obchody sú v Nórsku v nedeľu zatvorené. Bicykle zbalené. Ta krabica váži ako hovädo. A to nie som úplne cyklistická postava. Niečo okolo tridsať kíl určite. V meste stretávame aj Floriana. ideme na kávu a koláč. Dnes sa nikam neponáhľame. Čajok je tu snáď toľko ako holubov v Košiciach, alebo vrán v Poprade. Mesto pekné a zaujímavé, ale v tomto stave vôbec nemám síl a ani náladu na turistiku. Snáď inokedy. Na tú žiaru. Navyše zase prší. Po štvrtej sa presúvam autobusom na letisko a zvyšok dňa trávim triedením spomienok v polospánku. Let do Gdansku si absolútne nepamätám. Zaspal som okamžite po usadení. Tu mám do odletu ďalších 8 hodín. Nato som ale pripravený a svoju poslednú noc výletu trávim spánkom na karimatke v letiskovej hale.
Pri checkine sa ma slečna pýta na váhu krabice. Netuším. Vo Wizzairi im to bolo jedno. Rovných 30 kíl na váhe prosím pekne. Plus voda a strava. Štandardná váha počas preteku – 33 kg. V lietadle si vedľa mňa sadne chalan, ktorý ide z Ironmana v Gdansku. Lámanou rečou chvíľu kecáme o našich zážitkoch a zvyšok letu dospávam tu letiskovú noc. V Krakowe sa zvítam s rodinou. Konečne. Rodina, známe tváre, Slovenčina. Domov. Človek môže vypnúť. A hurá pod Tatry. S menšou zastávkou vo Wieliczke.
Týmto ukončujem cestopis priatelia. Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem za pozornosť. Snáď sa to čítalo dobre. Kľudne mi dajte spätnú väzbu a v prípade nálezu chýb mi ich prosím pošlite. Rád sa opravím. Ďakujem Ja som pri písaní, zažil celý výlet ešte niekoľko krát. Najprv napísať text. Potom ho zrevidovať a pri publikovaní formátovať. Musím sa priznať, že som si to neočakávane užil. Je zaujímavé koľko detailov a maličkostí si človek zapamätá, keď si zážitky osvieži. Pamätám si každú reštauráciu, každú náladu, ktorú som tam mal, rozhovor, ktorý som viedol. Myslel som si, že to celé napíšem tak na stránku možno dve, ale bola by to škoda zážitkov a spomienok.
S pozdravom. Peter Gontkovič.