NC4K: Kapitola 2 - Od Álp po Baltik
Deň 1 - Itália
Tri, dva, jedna, štart! Ok takže ideme nato. Sadám na bike, zapínam tretry, pozerám doľava, doprava, fuuu, radšej odopínam tretry. Tristo ľudí v priestore štartu je celkom dosť aj bez batožiny. Dávam pozor na ľudí, čo by ma mohli sundať a takisto opačne. (prvý deň sa dvaja tuším Argentínčania sundali navzájom a skrátili si pobyt v Európe). Do žíl pomaly putuje adrenalín a nadšenie zo súťaže. Stres zo štartu ma tentokrát obišiel. Pri pomyslení na najbližšie dni a všetky možné scenáre to bola skôr úzkosť. Okolo trate stojí a fandí len pár domácich a blízkych. Žiadne veľké masy. Nie sme Tour De France. Všetko, čo budeme potrebovať máme so sebou alebo kúpime. Akákoľvek podpora zakázaná. Unsupported!
Kľučkujeme ulicami Rovereta. Nie dlho a vychádzame na cyklochodník kopírujúci druhú najdlhšiu Taliansku rieku: Adige. (to som si teraz vygooglil), ale chodník stojí za výlet. Nezvyknem mať na bicykli klaustrofóbiu ale táto masa nabalených cyklistov mi na tomto úzkom páse asfaltu dáva zabrať. Mňa z Rovereta prišiel vyprevadiť len VKV (obľúbený Košický vietor), ktorý nás sprevádzal prvých 110km. Samozrejme nie smerom ako by som chcel. My ale letíme v pelotóne krásnou scenériou. Dookola najväčšie Európske sady jabloní striedajúce vinič a zase dookola. Míňame talianske dedinky a mestá. Keď poviem letíme, myslím letíme – mám pocit, že si to tu ľudia pomýlili s popracovaným výjazdom. Za priemer na prvej stovke by som sa na Strave nehanbil ani pri bežnom výjazde (niečo medzi 29-30km/h). Asi to bude drsnejšie ako som čakal. Ok, stovka za nami, už len 3700km… (Sľubujem si, že toto je prvá a posledná úvaha týmto smerom lebo sa rozplačem.) Jablone, vinič, jablone, vinič. Z myšlienok o tom, ktorá časť tela mi odíde skôr a čo sa pokazí ako prvé ma vytrháva Švajčiar Joannes, ktorý mi s úsmevom podáva banán, ktorý som stratil a letí ďalej. Asi náhoda, ale neskôr sme spolu strávili pár pekných stovák kilometrov vo Švédsku. Milý chlapík.
Po štyroch hodinkách si dávam prvú zastávku v Merane. Pelotón sa rozutekal. Našťastie. Toto by som dlho nevydržal. Monster, Coca-cola, Snickers, dopĺňam banány a čistú vodu. Nad mestom sa konečne (?) týčia dva a pol tisícové Dolomity. My meníme smer, točíme na západ a ponárame sa medzi majestátne kopce halené oblačnosťou predpovedajúcou dážď. Sem tam sa dám s niekým do reči. Väčšinou ten istý “small-talk”, odkiaľ si, aký máš plán, koľko dnes ideš, kde nocuješ. Atmosféra je napätá. Najbližších pár hodín idem sám. Netrápia ma ani tak kopce ako dážď, ktorý ma sprevádza až do večera. Prechádzame krásnym mestečkom Glurns – tu sa vynárajú skoro čerstvé spomienky na cestoviny spred roka z jazdy cez Stelvio. V hlave nemám v podstate nič iné, len jedlo a kilometre.
Odtiaľto nás príjemné stúpanie vedie až k jazeru Resia (to s tým zatopeným kostolom), najvyšší bod celej trasy vo výške cca 1400mnm. Alpy mi ešte budú na tej nemeckej a švédskej „rovine“ chýbať. Do nitky mokrý prechádzam do Rakúska, potom do Švajčiarska a zase do Rakúska. Do večera prší už len tak tri krát. Príroda krásna, kopce naľavo, kopce napravo, cesta sa tiahne dolinou popri rieke, pár hodín idem sólo a začínam rozmýšľať nad večerou a nocľahom.
Na 250 kilometri sa zastavujem na tradičný nemecký falafel a vedro hranoliek v mestečku učupenom medzi kopcami (Landeck). Pristaví sa pri mne Alex, Poliak žijúci v Nemecku, prehodíme pár slov, ale nečakám a vyrážam sám, nemám chuť na spoločnosť a tento bol príliš vysmiaty. A ukazoval mi na mobile brechajúce srnky. Na pumpe dokupujem banány a snáď svoj najdrahší Snickers. To som ešte netušil aké ceny ma čakajú v Nórsku. Posledných 50km prvého dňa idem autopilot už po tme po lesných, temných cyklocestičkách. Po stanovenej méte 300km začínam hľadať miesto na spanie. Zaspal by som asi hocikde. Našťastie sa vyjasnilo a nehrozí dážď preto prvý deň zakončujem okolo jednej v noci veľkolepo na odpočívadle v prvej štvrtine druhého najťažšieho stúpania. 304km.
Fotogaléria
Deň 2 - Mníchov
4 hodiny plytkého spánku. Balím ešte vlhký nocľah a púšťam sa do stúpania. Zadok (aj predok…) sa včera asi pohádal so sedadlom. Ich vzťah začína mať vážne problémy. Po prvej hodinke našťastie nachádzajú spoločnú reč. Cesta je prvú hodinu zahalená do hmly. Vlhké stúpanie si až tak neužívam ale na zahriatie môže byť. 500m na 5km sa rovná príjemných 10% v priemere. Z letargie ma preberá krásny zjazd a z ustupujúcej hmly vyčnievajúce Alpy z oboch strán. Míňam krásne vyľudnené Tirolské dedinky alpského rázu. Hranica s Nemeckom. Nič sa nemení, krajina a dediny rovnaké, nedeľa, nikde nikto. Highliht druhého dňa: Walchensee na mňa čaká už po pár hodinách. Konečne hygiena. Vyberám a suším spacák. Pomedzi to si zaplávam a dobre sa vydrhnem. Za pol hodinku okolo mňa preletí asi 10 “Nordkappistov” s divným výrazom, ale vravím si, že som si to prišiel užiť, nikam sa neponáhľam. S pocitom znovuzrodenia na seba natiahnem včerajší cyklo vohoz, sadám na bike a hor sa do Mníchova. Tirolsko a Bavorsko sú krásne kraje, na cyklistiku priam stvorené. Toľko ľudí na cesťákoch som u nás nevidel ani za mesiac jazdenia. Tu prvý krát zažívam, to čo sa mi v Nemecku ešte pár krát zopakuje – trasa vedie mimo hlavné ťahy. V týchto mini dedinkách nie sú obchody (to som dnes ale mylne prisúdil nedeli) ani voda. Jasné, keby šlo o život zaklopem na prvé dvere.
S prázdnou nádržou a staronovým cykloopálením podľa posledných trendov dorazím na pumpu 20km od Mníchova. Klasika: Monster, Coca – cola, Snickers. 35 ᵒ C. Sedím mokrý a rozbitý na obrubníku, študujem propozície preteku. Pečiatku do denníčka dostanem v turistickom centre v Mníchove – dnes otvorené do 14:00. Mám asi hodinu. Stačí mi tam prejsť s gps, nepotrebujem pečiatku… ale jasné, že chcem. Sadám na bike, tlačím watty, je to viac menej dole kopcom. Súťaživosť prebudila silu. Prechádzam obrovským parkom pred Mníchovom, masy ľudí okolo polovyschnutej rieky Isar. Viac ľudí ako na Šírave. Tíško závidím osvieženie, kľučkujem pomedzi davy na cyklochodníku a pumpujem ďalej. 13:50 dostávam svoju prvú pečiatku. Frajer. 435km za mnou. Kočke z pretekov pred centrom darujem igelitové sáčky, má mokré komplet všetko, vzorne pripravená. Naberám si vodu vo fontáne. Prehodím pár slov s turistami, v Nemecku azda každý vie, kde je Nordkapp. Ja som do decembra netušil. Snažím sa z plného mesta vypadnúť čím skôr, dva dni na biku a začínam byť asociálny. Čakal som z mesta väčšiu radosť a chuť na pamiatky. Zastavujem sa aspoň u aziatov a pýtam si obľúbené ryžové rezance s tofu a jeden weizen. (Odporúčam ale Vietnamcov, nie Číňanov, moja chyba, robia lepšie rezance). To postačí aspoň na dve hodinky kým prepadnem ďalšiu pumpu.
Dnes režim autopilot zapínam už v skorom popoludní. Idem sólo. Pole, cesta, dedina, pole, cesta, dedina, kukurica, chmeľ. Hore, dole, hore dole. Nemám nič proti malým 50m kopčekom, ale ak sú ich desiatky v tom teple je to mordor. Horšie ako Alpy. Po prvej desiatke rezignujem a už ich nevnímam, proste bicyklujem.
Na tachometri asi 200km a stretávam Nicka. Wazzzzzup? Vysmiaty Škót. Ďalej ideme spolu, debatíme, ide to dobre. Po hodinke znova s prázdnou nádržou (aj tou mentálnou) pri prechode random dedinkou (Ratzenhofen) čaká highlight číslo dva dnešného dňa. Z lokálneho areálu počujeme ľudovky a tak sa pristavíme. Ľudia v krojoch, pivo – takto nejak si predstavujem októberfest. Síce nezapadáme ale majú jedlo a pivo. Konečne poriadna IPA, megapraclík a čistá voda. Mentálne povznesenie.
Plán na zvyšok dňa je jasný +/- 300km s tým, že od 280km hľadáme miesto na spanie. S jednou zastávkou na pumpe (prekvapenie – striedam Colu za Fantu – to je vec) to doťahujeme na 281km. Čerstvo pokosené pole, na kopci medzi dedinami, od cesty kryté hustými kríkmi, minimum svetla – ideálna noc pod širákom. Je tesne pred polnocou. Sprcha vlhčenými utierkami, repelent, dobrú noc. Čistá, jasná obloha, telefonát domov, milión hviezd. Ďalší krásny deň za mnou. 585km.
Fotogaléria
Deň 3 - Čechy
Budíček o piatej, pakujem nocľah. Rannú rosu dnes schytal aj dres a cyklogate. Príjemné osvieženie, sušiť budem za jazdy. Sadáme na bicykle. V gatiach na sedadle sa mi odohráva tretia svetová. (Poznámka pre ďalšie generácie: problém nie je len zadok ale strnisko na predku, zodraté záhyby – triesla ? a veď hej aj zvyšok, zvažujem omotanie leukoplastom 😀 – môj prvý smajl, myslel som, že to bude bez nich.) Dobiehajú nás dvaja ďalší jazdci a vyzerá to na pár kilákov vo štvorici. Tempo nazvem ranným, zatiaľ sa neponáhľame. Nick ide prvý. Užívam si východ slnka a jeho hrejivé lúče na mokrom oblečení. V tom Nicka zrazí auto. Pozerám, neverím, fakt. Doprdele. Normálne sa zboku doňho zaradila. Mohol som to byť ja. Deň tretí, máme za sebou 600 metrov.
Okamžite kontrolujem stav. Našťastie len cyklo klasika: tretry, koleno, bok, lakeť. Pár polámaných špicov, jazditeľná osmička na prednom kolese. Horšie je na tom psychika. Ďalších dvoch posielame ďalej, ja ostávam, čakáme na políciu. Tiež by som bol rád keby so mnou niekto ostal a pár hodín ma pri dvoch týždňoch nezabije. Tetuška netuší, čo má robiť, nevidela ho, priznáva, po anglicky nevie ani slovo. Ja si medzi tým suším veci, sedím na obrubníku, googlim najbližší cykloservis a bojujem s balíkom „kyselých veggie žížal“. Multitasking.
Po dvoch hodinách vyrážame. Koleso sa točí, sem tam šuchne vidlu, cykloservis o 50km. Príjemný rozhovor a cesta cez nemecký vidiek zrazu letí rýchlejšie. Jedna zastávka v pekárničke v supermarkete na kávu (v tých pekárňach som utratil majland) – ideálna zastávka: obchod, káva, pečivo, WC. Nick zvažuje let domov z Berlína. Pýtam sa ho : „Have you shaved your pussy ?“ a vysvetľujem mu ako tento slovný skvost doma používame. Ešte to do konca akcie budem počuť veľa krát, uchytilo sa aj tu.
Po plánovaných 50km sme v Armbergu. Tu sa lúčime s tým, že sa niekde, niekedy stretneme. Pravdepodobne o tri dni večer na trajekte. Pokračujem sólo. Nemecký vidiek, chmeľ, kukurica, kopec hore kopec dole, 35 ᵒ C, vyľudnené dediny. Zase bez vody. Polepším sa, sľubujem. Po ceste náhodné jazerá: drhnem seba aj oblečenie. Vyschne za jazdy. 100 kilometrov neskôr: supermarket, pekáreň – nebo na zemi. Pri nakupovaní o hlade a smäde je v bežnom živote problém, že kúpiš zbytočne veľa. Na bicykli k tomu treba pripočítať, že to navyše nemáš kde dať a pôjdeš ovešaný ako vianočný stromček. O tom, že chceš funkčné trávenie sa ani nemusíme baviť.
Nejasným pohybom v časopriestore sa preberám v Chebe v Čechách. Aha, Alex z prvého večera. Chvíľu pokecáme. Pekné mestečko. Architektúrou, budovami, ľuďmi pripomína domov. Jediné bytovky za celú cestu, ktoré doma človek pozná z každého mesta. Rozdiel medzi Nemeckom a Českom enormný a do očí bijúci. V niektorých dedinkách / usadlostiach v Čechách mám pocit, že som niekde v Bosne po vojne, nie pár km od hraníc s Nemeckom. Vo všeobecnosti kvalitatívne definitívne najhoršie cesty z celého výletu. Oveľa bližšie tomu, na čo som zvyknutý. Krajina krásna, zvlnená, nádherné ihličnaté lesy, mimo mesto si to užívam. V mestečku Kraslice s cieľom doplniť zásoby a dať si niekde čapovanú Plzeň sa divím prečo Česi nerozumejú po slovensky, ja im rozumiem. Vole. A prečo malé cigančatá rozprávajú po nemecky. V kombinácii s únavou celkom psychadelický zážitok. Beriem plechovku, k tomu Piknik (ten mi ale spadol a prešiel som ho a za to, čo ostalo na ceste by sa nehanbil ani Rosenberg) a utekám do Nemecka. Ok priznávam, na pumpe ešte dokupujem chipsy a Haribo cukríky. Stmieva sa a mňa čaká dlhá noc. Cez hranicu pokračujem po tme, na horizonte sa statočne blýska a hrmí. Ja s malou dušičkou dúfam, že ma to minie.
Fotogaléria
Deň 4 - Berlín
Budík o piatej. Šedá obloha, hmla. Mastím podvodzok, mastím predok, sadám na bike, vyrážam. Dnes mám cieľ v Berlíne. Necelých 300. Hľadám chuť bicyklovať. Bezpodmienečne chcem na noc hotel, sprchu, vyprať veci. Ideálne s raňajkami, hej. A večer k tomu dobré jedlo a weizen. Dohoda. V priemere spím zatiaľ niečo cez štyri hodiny a uvažujem, čo telo vlastne zvláda a vôbec neprotestuje. Teda okrem podvozku. V práci by som po štyroch hodinách spánku ani prstom bez premáhania nepohol a tu si po štvrtej krátkej noci vysmiaty letím Nemeckom. Teda dnes nie úplne vysmiaty ale aspoň fit.
Zastávka na prvej pumpe – dávam sa do reči s Talianom, s ktorým sa delím o pár najbližších kilometrov. Nezdá sa mu tempo a rozhovor tiež úplne nefunguje tak pri prvej príležitosti pokračujem ďalej sám.
V Berlíne dávajú pečiatku do 18:00. To by som mohol stihnúť. 280km za 13 hodín. Len pár výškových metrov. Nemecký vidiek ma prestáva baviť, je horúco, dusno, nikde žiadne obchody. Rovnaké dediny delené poľami a lesmi sa mi zlievajú do jednej. Protivietor. Dnes by som narátal viac kríz ako highlightov.
Akciu som si nevedel naplánovať, nevedel som ako to pôjde, ale ide to celkom fajn takže si bookujem trajekt do Švédska (Rostock – Trellebborg len za 30€) na zajtrajší večer – 21,30. Do zajtra večera ostáva už len 450km. Neodporúčam to robiť takto na poslednú chvíľu – pár borcov sa na trajekt v želanom čase nedostalo.
Bicyklujem. Sadám vedľa cesty v strede ničoho a uvažujem, čo ďalej. Voda, tyčinky, cukríky. Do Berlína ešte stovka. Kríza ? Asi prvá reálna. Nepomáha ani Coca-cola. Tieto horúce dni dopĺňam soli a minerály v tabletách – “saltcaps”. V mysli ďakujem Rišo frutarián. Oči nezatváram lebo zaspím. Aj tak viem, že budem pokračovať a, že idem ďalej. Len si chcem vydýchnuť, posťažovať sa sám sebe. Keď ideš takto sólo, máš možnosť sa lepšie spoznať. A občas si povieš, že na chvíľu máš dosť a musíš to celé premyslieť. Hľadáš motiváciu, zmysel, chuť. Teším sa do Berlína.
Autopilot. Ešte 90km. Rovina. Protivietor. 3 hodiny. Nejakou zvláštnou kalkuláciou mi vychádza, že je to stále reálne (3 hodiny á 30km/h). A to v tom čase netuším, že do centra Berlína to bude 10km cez mesto. Tlačím do pedálov, sledujem tachometer. Prešla hodina, prepočítavam. To mi už nevychádza ani s prižmúrením oboch očí a nie po štyroch dňoch. Cítim sa zmätene. Počítam znova. Nič no, asi som sa sekol. Pri pohľade na Lidl, myšlienka na jedlo a studený nápoj vyhrala nad vidinou pečiatky v Berlíne. Mierne sklamaný sa vzdávam. Dopĺňam jedlo, vodu a pokračujem už primeraným tempom. Posledných 40 kilometrov idem cyklocestou. 15km pred Berlínom vstupujem do Grunewaldu (zelený les), v ktorom je cyklochodník o šírke štvorprúdovky. Ľudí na cesťákoch je tu toľko, čo som doma stretol za celý život plus ďalšie bicykle, korčuliari. Som unesený, masy ľudí v pohybe. Po meste jazdím po cyklochodníku alebo po ceste vo vlastnom cyklopruhu. Cyklo semafor. Waw. Cítim sa ako v inom svete. Doma rozumne neprejdeš z jednej strany Košíc na druhú. Tu križujem jedno z najväčších miest Európy a cítim sa bezpečne a ako plnohodnotný účastník premávky. Víťazný stĺp, Brandenburská brána. Checkpoint 18:50. Done. Bez pečiatky. Bookujem hotel – morálne povznesenie, ale na pamiatky nemám chuť. Napriek tomu míňam pamätník Berlínskeho múru, pamätník holokaustu a užívam si komfortnú cyklo infraštruktúru.
Hotel, periem veci (trik s rolovaním oblečenia v osuške odporúčam), mažem podvozok, weizen, vyrážam do mesta na tradičný nemecký falafel a najväčšiu porciu hranoliek, čo som si kde kúpil. Delírium. Spať. Pre mňa zatiaľ najťažší deň. 1140km.
Fotogaléria
Deň 5 - Rostock
Budík štandardne o piatej. Balím veci, tankujem vodu, pripravujem na odjazd. Hotelové raňajky. Pečivo na sladko, ovocie, káva, džús. Nič zložité. Hotel mám skoro za Berlínom tak by to mohlo byť bez komplikovanej dopravy. Pri checkoute ma tetušky spovedajú kam s tým bicyklom idem. 260 kilákov na deň do Rostocku sa im zdá veľa. S nastúpanými len 1200m by to pre mňa mal byť „kapučíno rajd“. (O protivetre som ešte netušil).
Po kvalitnom spánku a v čistých veciach sa dnes znova cítim sviežo. Aj sedenie sa má lepšie. Konečne. Opúšťam Berlín. Charakter krajiny sa zmenil, oveľa viac času trávim v lese, čo mi po tých horúcich dňoch prevažne na poliach vyhovuje.
Po troch hodinách druhé raňajky – klasika: pekáreň, supermarket, káva, banány.
Sem tam dedina, sem tam jazero. Veľa dôchodcov na bicykloch. Nejaký výletný kraj. Krátka úvaha o tom ako sa na tejto akcii nič zásadné nedeje, žiadne megalomanské veľkolepé zážitky, žiadne zlomové okamihy. Je to len súčet maličkostí, život v prítomnom okamihu, čo robí tento zážitok intenzívnym, komplexným. Rozmýšľam ako by som zdôvodnil to, že je to úžasné. Žiadne starosti len kde budem dnes spať, kedy budem jesť, čo budem jesť. Celý čas flow. Sloboda. Nebo. Žiadne steny.
Dediny na severe Nemecka majú jednu zvláštnosť – veľa z nich má cesty z „mačacích hláv“, čo síce v kombinácii s úzkymi ulicami a meštianskymi domami vyzerá absolútne úchvatne, ale po piatich dňoch na bicykli si dlane a podvozok tento esteticky zážitok vychutnať nevedia.
Kilometre a hodiny dnes ubiehajú akosi samé, teším sa na trajekt a na Švédsko. Od obeda sa krajina viac otvára a začínam pociťovať čelný vietor zo západu od mora. Pár hodín to zvládnem. Každú chvíľu pozerám na Garmin a prepočítavam kedy sa trať konečne zalomí trochu na východ. Viem, že to tam je. Konečne, po pár hodinách boli moje priania vypočuté, vietor fúka čiastočne do chrbta a ja si znova bezstarostne letím 30tkou nemeckým vidiekom. Najbližšia zastávka: pekáreň a supermarket Malchin. Evidujem, že kamoš Nick z druhého/tretieho dňa je niekde za mnou. Sem tam si za jazdy vymeníme správu. Dohodli sme sa, že ho v Malchine počkám. Užívam si teda dlhšiu zastávku a potraviny otočím dva krát. Káva, cola, vegan sendviče.
Do check-in limitu na trajekt ostávajú tri a pol hodiny a 80km po zvlnenej rovine. Znova proti vetru. To sa dá. Nick prichádza v stave neschopnom spolupráce na čele nášho dvojmužného pelotónu a tak viem, čo ma čaká. Čiže makám bez zmeny, ale aspoň so spoločnosťou. Po tom čase to dobre padne. V hlave si naplánujem dve krátke pauzy nech sa mám na čo tešiť a letíme. Teda ja letím, chalan zaostáva hneď v prvom kopci. Mám obavy. Vysvetľujem mu, že oddychovať bude na loďke, času nazvyš nemáme, nech sa drží. Po ceste priberáme ešte jedného sólo švajčiara, ten ide skúsiť šťastie a kúpiť lístok na trajekt na mieste. Na nete je to beznádejne vypredané. (Žiaľ na mieste nepochodil a čaká na rannú loď.)
Do Rostocku prichádzame s malou rezervou – pozastavujem sa nad kostolom s mezonetmi a fotovoltaikou – Nikolaikirche. Rýchly Lidl – večera na loďku a raňajky: pečivo, humus, olivy, pivo, Monster, tyčinky a letíme na check-in. 21.30 – done. Tu sa nazbierala skupina asi dvadsiatich cyklistov smerujúcich na Nordkapp. Radosť, úsmevy na tvárach, známe aj neznáme tváre. Pol hodiny čakáme na nalodenie. Loď je obrovská. Vbicyklujeme do nej cez otvorený zadok. To je zážitok. Vezie kamióny, autobusy, má niekoľko poschodí reštaurácie – ostávam v úžase. Pre mňa niečo nové. Kajuty zaplatené nemáme, obsadzujeme si miesto v „miestnosti na sedenie“ a rozbíjame kemp pomedzi stoly a kreslá. Ešte jeden čapovaný Staroprameň za 6€, hygiena na wécku a som spokojný. Do Trelleborgu (SWE) to máme 6 hodín – to bude dlhá noc. Dnes to bol rýchly deň. 1400km.
Fotogaléria
