NC4K: Kapitola 1 - Cesta na štart
Moja cesta na NC4K sa začína v decembri 2021, keď na akciu natrafím náhodou pri potulkách cyklowebmi. Z pohodlia domova sa mi zdá absolvovať túto relatívne dlhú cestu cez Európu ako skvelý nápad. Chýba mi poriadne dobrodružstvo, prečo nie. Krátka úvaha. Áno, nie, áno, nie, idem, nejdem, hej, ňe. Idem! Vypĺňam prihlášku a rýchlo platím (kým ma nadšenie neopustí a ja si to nerozmyslím). Prekračujem Rubikon.
Dobrodružstvo začína v sobotu (23. Júla). Do Talianska cestujem už vo štvrtok transferom priamo zo Svitu od rodičov. Dohodnutý nosič na bicykel nedorazil tak rozoberám bike s prianím nech ho v Taliansku poskladám do rovnakej podoby. Po celodennej drine v aute ma šofér vyhadzuje v Bolzane (krásna rýchla spomienka na pobyt v lokálnej nemocnici so zlámanou chrbticou v 2019) asi 80km od ubytka. Skladám bike, montujem nové tašky. Prvý krát po dlhom čase skúšam aké je to jazdiť na 30 kilovej rárohe. Vyzerá, že sa nezabijem. Asi by to šlo. Rozmýšľam, nakoľko som pripravený. Na hotel prichádzam pred polnocou, víta ma pani domáca v pyžame, meškám len tri hodiny. Vďaka vietor, vďaka Garmin.
Deň D - 1, Ide do tuhého...
V piatok ráno dávam rýchle raňajky a idem omrknúť Lago di Garda, vraj fajne a neviem kedy sa tu ukážem najbližšie. A veru, veľká voda, veľmi veľká voda. Chladím sa, plávem, splývam, užívam, dávam si talianske presso, tiramisu a pomaly sa zberám späť na predštartovný briefing v Roverete. Po ceste pozerám na určite pokazený teplomer – hlási 43ᵒ C. Fakt? Najbližšie dni to bude v tomto teple určite zábava. Ale veď sever už čaká.
Krásne priestory, …pivo, aaale aspoň vychladené (neviem, čo som čakal) a 300 ďalších bláznov s nabagľovanými bicyklami. Vytešujem sa z mojej prvej cyklošiltovky a cyklofľaše, ktorú nemám kam dať. Sedím, počúvam mix taliančiny a angličtiny, vedľa si kolega zašíva najprv ponožky potom kraťasy. Obzerám sa doprava, doľava a rozmýšľam ako rýchlo posledný pol rok zbehol a čo tu robím. Vyzerá, že ide do tuhého a ja budem od zajtra fakt dva týždne non-stop bicyklovať. Neviem či ma to desí, či ma to teší, kocky sú hodené, nič sa nedá robiť. Mám rád veci, pri ktorých neviem, či na nich mám alebo nie a jediná možnosť je ich skúsiť. V hlave mi rezonuje myšlienka organizátora: „Ak sa Vás opýtam, prečo ste tu tak 90% z vás nebude vedieť jasne odpovedať“. Týpek má pravdu. Neviem. Nechcem prísť o drahé štartovné a pol roka to na mňa zazerá z nástenky? V zime sa mi to zdal ako super nápad ? Končíme míting, na taskliste som síce vyškrtol tiramisu a presso, ale ostáva talianska zmrzlina a pizza tak si idem svedomito plniť úlohy. Vidíme sa zajtra borci.
Deň D
Budím sa o piatej na prvý z 10 budíkov, úplne mokrý. Kiežby od stresu. Na izbe mám tak 35 ᵒ C. V garáži štelujem bicykel, posledné nastavenie úplne nových tretier (ehm, som predsa profesionál). Dávam skoré raňajky – kýbeľ sacharidov a kofeínu. Majiteľka sa ma pýta, kam mám namierené. Ja, že Nórsko. Pozeráme na seba, či si rozumieme alebo len komolíme angličtinu. Vysvetľujem, že veď nie hneď dnes – dva týždne tomu dávam, 300km denne, pomaly, krok po kroku – aj ona chodí rada na bicykli do práce. Rozumieme si.
Na štarte zrakom kontrolujem vybavenie zvyšku štartového poľa, nejak som sa nabalil. Radšej pripravený ako prekvapený vravím si, bicykel odnesie, nie som žiadna baletka a nemám naponáhle. Štart našťastie (?) posunuli kvôli teplu o pol hodinky skôr (rozmýšľam aký to má pri niekoľkodňovej akcii význam). 8:00. Cieľ ? O štrnásť dní neskôr.
Moje prvé cyklopreteky – pelotón 300 nabagľovaných bikepackerov. Pripraviť sa, nezabiť sa, štart!
Fotogaléria
