Vyspal som sa luxusne. Vychladený apartmán a viac hodín na regeneráciu spraví zázraky. Ráno využívam sprchu a balím veci. Pobyt som využil na reorganizáciu. Na začiatku si síce všetko krásne nabalíš, ale po pár dňoch bivakovania je v tom aj tak chaos. Pri každom balení mám pocit, že vecí mi pribúda. Vyrážame niečo pred siedmou. Kľučkujeme cez ľudoprázdne námestie smerom na hrádzu. Rieka Pád. Tu som si užil západ slnka a dnes stíhame slnko mierne nad obzorom. Ideme vedľa seba a chvíľu sa rozprávame. Španielčine nerozumiem a v Angličtine máme obmedzené možnosti. Čisto-čistá obloha veští ďalší pekelný deň.
Trasa vedie po vyvýšenej ceste cez nekonečné polia – krásne rozkvitnutý červený mak, kukurica, obilniny a všetko dookola celé hodiny. Doobeda väčšinu času kopírujeme rieku Pád. Desiatky kilometrov po rovnej hrádzi, ani meter hore ani meter dole. Míňame len malé, talianske dedinky. Krajina a vidiek hodný obrazu. Pre mňa je to extrémna nuda. Asfalt strieda šotolina a poľné cesty. Monotónnosť. Stretávam veľa cestných cyklistov vo veku 50+. Taliansko je cyklistická krajina. S Javierom sa moc nerozprávame. Po prvej hodine ideme tak 300 – 500 metrov od seba. Tuším, že za mnou niekde je a občas ho zahliadnem.
Dnes prichádzajú prvé bolesti nespadajúce do kategórie tých, ktoré beriem ako samozrejmé. Už dlhšiu chvíľu očakávam, kedy a čo začne ako prvé. Pravá achilovka. Bolí pri každom zábere. Štelujem chodidlo v tretre, štelujem tretru na pedáli. Našťastie SPD majú vôľu do strán. Žiadne stavanie do pedálov. Strečing. Zaberám stehnami, lýtko vynechávam. Za pár dní to prejde. Ak nie, tak prúser. Uvidíme. Dám si pozor. Na rovine to bude ok, uvidíme čo v kopcoch.
Nekonečné rovinky
Čas obeda. Po štyroch hodinách bez kúsku tieňa prichádzame do mesta Piacenza. 90 kilometrov za nami. Aspoň na chvíľu kontrast k nekonečnému vidieku. Teplota medzičasom prekročila 30 stupňov. Dnes prvá zastávka. Vodu som si načapoval v apartmáne a mal som ešte zásoby, takže skôr nebola potreba. Piacenza vyzerá byť bohaté mesto. Na menšom námestí stojíme v druhotriednych indických potravinách. Banány, kolu, vodu, Snickers a energeťák majú takže ja som v pohode. Javier z nich nadšený nie je. Všade dookola sa poflakujú a vysedávajú bandy z blízkeho východu a Afriky. Nič proti samozrejme, ale bicykel tu len tak nenechám. Javier vraví, že toto je druhé, nové Taliansko. Nezdržíme sa dlho a letíme ďalej. Obed vyriešime niekde ďalej o pár hodín. Pokračujeme na hlavné námestie – je úchvatné. Architektúra stále využíva na obrovské budovy červené tehly. Na tehly mám slabosť. Asi preto, že som vyrastal vo Svite.
Vyrážame z mesta v našom klasickom režime stovky metrov od seba s dohodou, že sa v priebehu pár hodín zastavíme na obed. Krajina sa vôbec nezmenila -kilometre a hodiny sa zlievajú. Polia, rieka Pád, asfalt, šotolina. Hodiny dnes bežia veľmi pomaly. Vzduch stojí. Malé dedinky bez obchodov a bez gastra. Za jazdy kontrolujem na googli možnosti. Pieve Porto Morone – tu sa zastavíme na pizzu. 130 kilometrov. V mestečku ani noha. Pizzeria je našťastie otvorená. Bicykle nechávame vonku. Nezamykáme. Nemám s tým problém. Teplota 35 stupňov. Ďalšia luxusná pizza, dve koly, pivko, espresso. Keď si objednáš presso spolu s jedlom tak tu Ti ho donesú až nakoniec. Toto som nevedel tak si objednávam jedno pred a jedno po jedle. Oddych v chlade. Voda doplnená. Pri odchode z reštaurácie prichádza ďalší jazdec: Johan Kooistra z Holandska. Ďalší pán po 50tke. Vyzerá, že tepla má tiež dosť. Obrazne si tu podáme kľučku a ideme ďalej. Čaká nás absolútna rovina. Nasledujúci míľnik bude Alessandria na 230 kilometri. 4 hodiny v časopriestore uzavretý v hlave. Žiadne fotky, minimum spomienok. Autopilot. Jedna zastávka na zmrzlinu a kolu, ďalšie prázdne mesto. Obyvateľstvo je v čase obeda zalezené. Zároveň minimum áut, kultúra k cyklistom na ceste je vynikajúca.
Dve tváre stravovania na cestách
Alessandria. Z Lombardie sme prešli do regiónu Piemont. Kvôli svojej medzere zo zemepisu som si myslel, knižnicu vypálili práve tu. Chyba. Tá je ale v Alexandrii v Egypte. Mesto je pekné, ako všetky ostatné, ktorými prechádzame. Po 230 kilometroch a 13 hodinách v tom úpeku to nedokážem oceniť. Cieľ je jasný – Lidl. Zmrzlina, pečivo, paradajky, humus, smoothie, voda, energeťák. Keď nakupuješ po celom dni, zvyčajne nakúpiš viac ako vieš zjesť a odniesť. Klasika. Je niečo pred siedmou večer. Sedíme na zemi vedľa Lidla. Obzerám si ľudí vo svojom dennodennom zhone. A oni zase mňa. My žijeme v alternatívnom vesmíre. Mimo pravidiel a konvencie. Kompletne sa zlejem minerálkou. Ideme ďalej. Cieľ je plus mínus 300km. Ideálne s vodou na umytie. Dnes je to maratón vo vlastnej šťave. Odhadom som vypil už 10 litrov vody.
Na večer nás čaká zvlnený profil. Konečne. Nie žeby som mal energiu, ale expresne rýchlo potrebujem zmenu. Niekoľko menších kopcov pomedzi vinice. Po prvom kopci v dedinke Belveglio využívame príležitosť a dopĺňame vodu v reštaurácii na námestí. Barman nám s radosťou načapuje chladnej bublinkatej vody aj keď má reštauráciu plnú do posledného miesta. S úsmevom na tvári a zadarmo. Ďakujeme. Chvíľu stojíme pred reštauráciou na celkom živom námestíčku a pristaví sa pri nás chlapík s dcérkou. Pýta sa odkiaľ kam ideme, ako to je ďaleko, koľko sme dnes prešli a tieto štandardné otázky. Vraj je to aj jeho sen a keď bude dievčina väčšia, že pôjde. Ale teraz si vybral v živote iný bicykel. A ukazuje s úsmevom na dcéru. V živote si občas musíš vybrať.
Zotmelo sa. Cez deň to tu musí byť úžasné. Sem by som sa určite vrátil. Vinice, kopce, hore, dole, vidiek – iný štýl. Víno a talianska kuchyňa. Teplota síce klesla, ale 25 stupňov a dusno v kopcoch je stále veľa. Som do nitky mokrý. Západ slnka v kopcovitej vinici bol magický. V diaľke na obzore vyliezli Alpy. Nad nimi ohnivá obloha. Alpy ma čakajú zajtra. Konečne. Po troch dňoch roviny v Taliansku to bude vítaná zmena. Javier po ceste obkukáva každú reklamu kempingu. Nie som proti. Sprcha by potešila. V dedinkách, ktorými prechádzame – vily s vysvietenými bazénmi – mňa by úprimne potešila aj záhradná hadica.
Cieľ na dnes je 300 km, ale od 275. kilometra sa rozhliadame po nocľahu. Na 280. kilometri na križovatke v dolinke dostatočne ďaleko od poslednej dediny kaplnka. Zastavujeme. Cez cestu – kamenná studnička. Cyklistický rázcestník. Topka. Miesto vybraté. Budeme spať za kaplnkou. Na betóne, mimo trávu. Mať večer možnosť umyť sa a opláchnuť si veci je úplný luxus. 20 kilometrov hore dole. Keby mi išlo o pretekanie idem ďalej. 20 kilometrov denne skráti čas v cieli minimálne o jeden deň. 23:00. Z kaplnky hrá potichu kostolná hudba, ktorú som predtým nepočul. Ako v horore. Zaspávam.
Deň 6: Casalmaggiore – Castagnole delle Lanze 280km. 1662/4400km.
Západ slnka nad Alpami
