Zvonenie ma prebúdza z veľmi krátkeho spánku. Rozbalený som poriadne nebol takže zbalený som za pár minút. Napriek repelentu ma otravoval a budil hmyz. Daň za to, že som si s výberom miesta nelámal hlavu. Nie žeby sa bolo kam zložiť. Do prístavu – teda skôr na miesto odkiaľ odchádza loď to mám len 100 metrov. Príjemný, chladný, morský, ranný vzduch. Netuším, kde si mám kúpiť lístok. Žiaden stánok, žiadna búdka nič. O pár minút prichádza loď. Ani malá, ani veľká. Vojde sa na ňu pár áut. Počkám kým sa nalodia tri autá a nastupujem tiež. Lístok si viem našťastie kúpiť u personálu, platba kartou, chválim. Opieram bicykel o zábradlie. Cesta by mala trvať tak 10 minút. Užívam si pohľad ako sa vlny rozbíjajú o loď.
Vystupujem na ďalšom ostrove, ktorý bráni a vytvára Benátsky záliv. Pellestrina. Široký tak 100 metrov a na dĺžku len 11 kilometrov. Dnešný spánok bol síce krátky, ale stehná sa stihli aspoň čiastočne uvoľniť a zregenerovať. Nie je to dokonalé, ale bicyklovať viem. Úžasné, čo ľudské telo zvládne. Makáš celý deň, niekoľko dní vkuse, spíš málo, spíš vonku a telo ide. Ostrov je zaujímavý, pekné rybárske domčeky. Rozmýšľam aké je žiť tu. Aktivít tu veľa nebude. Našťastie loďou to do Benátok majú len pár minút.
Necelá pol hodinka cez ostrov a znovu čakám na loď. Posledná plavba a začína sa makať. Plavíme sa do rybárskeho mestečka Chioggia – malé Benátky. Kanály a úzke ulice. Krásne historické ulice a veľké kostoly. Mňa zaujíma jedlo a kofeín. Zastavím sa v prvej sympatickej pekárničke. Káva a pečivo na poloprázdnom námestí. Po dnešnej noci to padne vhod. 6:30. Zatiaľ je príjemne chladno. Niečo málo nad dvadsať stupňov. Pozerám na mapu, kde sú ostatní jazdci a rozmýšľam kam až dnes zájdem. Marcel je pár hodín za mnou. Vidím to na krátky deň. Dojazd prehodnotím cez obed a pozriem sa na potenciálne ubytovanie. Nohy potrebujú na regeneráciu viac spánku. Ďalší checkpoint – Mantova by som mal mať na 160.tom kilometri.
Koniec idylky a vyrážam. Bude to síce rovinatý, ale ťažký deň. Práve teraz by sa dalo letieť 400 km za deň. A ja nevládzem. Škoda. Vymotávam sa z mesta popri priemyselnom prístave, po pravej strane nechávam záliv a pri zavlažovacom a možno aj dopravnom kanáli mierim ďalej na západ. Breh kanála je ideálne miesto na cyklochodník. Idem po ňom celé hodiny. Míňam rybárov a krásne, historické mestečká s dominantnými kostolmi. Hradby, námestie, kostol, hradby. Všetko z tehál. Cyklochodník pomedzi polia a vinice na brehu kanálov. A dookola. Je to tu krásne, ale ja sa sem pravdepodobne nevrátim, roviny nie sú to, čo mám rád. Čas sa vlečie. Monotónnosť aj keď v takom krásnom prostredí je extrémne ubíjajúca. Ďalšia vec aplikovateľná na celý život.
Niekde na dnešnom osemdesiatom kilometri ma dobieha Marcel. Je to ďalší zaujímavý človek. Zo Švajčiarska. Ide len do Nice, doma má povinnosti. Ideme spolu asi pol hodiny a debatujeme. V roku 2018 vyhral TABR – Trans Am Bike Race vo velomobile. To je taká kapsula v ktorej ležíš a bicykluješ. Na rovinke vieš ísť 70 kilometrov za hodinu. Aerodynamika robí svoje. TABR križuje Severnú Ameriku zo západu na východ. 6800km bez podpory. Neviem, či som chcel vedieť, že takéto preteky existujú. Keď sú raz v hlave, vieš čo to znamená. Píšem si to na svoj virtuálny zoznam. Neskoro. Marcel ide rýchlejšie, lúčime sa s prianím šťastnej cesty a pomaličky sa mi vzďaľuje.
35 stupňov. Žiaden tieň. Vzduch stojí. Na tejto rovine to je zábava. V úvodzovkách. Trpím a užívam si to zároveň. Mal som len krátku pauzu, kde som si doplnil vodu. Pri najbližšej možnosti budem dopĺňať zásoby. Obed, 12:30. Mám za sebou len 120 kilometrov. V mestečku Cerea parkujem pred supermarketom. Pizza, Monster, banány na cestu a litre vody. Sedím na parkovisku opretý o stenu v tieni. Sadnúť si na horúcu dlažbu bolo také isté ako sadnúť si na horúcu lavicu v saune. Len tu sa nemáš kde osprchovať. Bolo to to jediné, čo som našiel. Na mape počítam kam to dnes dotiahnem. Pod 200 kilometrov nejdem. Úpek je všade. Pozerám booking a nachádzam si celkom schodné ubytko na 210. kilometri. Podkrovný byt. Môže byť. Do Mantovy je to niečo cez 30 kilometrov. Kompletne zmáčam oblečenie. Potrebujem sa schladiť a vyrážam.
Checkpoint 3 - Mantova
Checkpoint je na brehu jazera, odkiaľ je výhľad na mestské hradby. Dnes zatiaľ 165 kilometrov. Míľnik je vždy osviežujúci. Nahrávam si ďalšiu časť trasy. Najbližšia zastávka bude Nice na pobreží Francúzska o niekoľko stovák kilometrov ďalej. Také dva dni tipujem. Pokračujem cez most do Mantovy. Vítajú ma obrovské a prísne hradby. Celé mesto je vydláždené okruhliakmi. Na moje ruky a zadok je to trest. Chvíľu sa tu porozhliadnem a dám si aspoň zmrzlinu. Mestečko stojí za krátku zastávku. Idem ďalej, dnes to chcem mať za sebou, čo najskôr a vidina klimatizovaného ubytovania ma ženie vpred. Nemám chuť motať sa po meste a hľadať potraviny. Zastavím sa v niektorej dedine po ceste. Vodu mám už len na pár kilometrov. Spotreba je vysoká.
O desať kilometrov neskôr v náhodnej dedinke Buscoldo sa zastavujem v kaviarničke. Kupujem minerálku, kolu, nanuk, kávu. Toto som potreboval. Objednávam na bare. Vedľa baru vedie priestor do záhrady. V chodbe sedí na barovej stoličke známa tvár. Divne sa usmieva. Tohto som videl v Krakowe – dlhé vlasy, okuliare, vek okolo 50, zvláštny úsmev na tvári. Meno si nepamätám. Idem sa pozdraviť a zoznámiť. Volá sa Javier Lopez, čítaj Chaví. Úprimne: ten vyzerá byť v prdeli ešte viac ako ja. Vraj išiel celú noc a nespal. Pri káve pod slnečníkom sa rozprávame o plánoch. Pýta sa či sa môže pridať na dnešné ubytko. Mám celý apartmán takže nemám problém. Volám na ubytovanie. Pani ani netušila, že som si cez booking pár hodín dozadu u nej bookol byt, vravím, že prídeme dvaja. Tak že v pohode, 10 eur navyše. 75€ pre dvoch čiže 37,5€ na hlavu. Z kaviarne vyrážame obaja. Chvíľu ideme vedľa seba a potom stovky metrov od seba. Nik sa za nikým nevezie. Obaja rešpektujeme pravidlo zákazu jazdy za sebou bez toho aby nás niekto musel kontrolovať. Skvelý pocit. Sám sebe policajt. Pravdepodobne to nikto nekontroluje a nikoho to ani nezaujíma. Každý sa spolieha na férovosť jednotlivcov. Na ubytovanie už len 50 kilometrov. Dnes skončím prvý krát ešte za svetla.
Byt som vybral v meste Casalmaggiore podľa vzdialenosti. Je to mesto na brehu rieky Pád v Lombardii. Krásne námestie, krásne stavby, úzke dláždené ulice. Len tí Taliani akosi pozmenili farbu. Tu začína to nové otvorené Taliansko. Nič proti, ale neviem, či som tu po ceste videl originál Talianov. Budiž. Na ubytovanie prichádzame o pol siedmej. Vychladený apartmán. Sprcha. To je luxus. Periem veci. Dávam nabiť zariadenia. Po piatich dňoch mám na nohách sandále a nie tretry, kraťasy a tričko, nie bibsy a dres. Ďalší luxus. Chaví má minimalistické kraťasy dlhé asi ako trenky a na nohy len cestné tretry – vraj je na pretekoch a nebude nosiť zbytočnosti. Pôsobí komicky. Ideme sa najesť. Dávam si pizzu a k tomu pivko. Milujem taliansku pizzu. Grilovaný baklažán, grilovaná cuketa, nie mrazená kukurica a brokolica. A hlavne výber bezmäsitých variant je bohatší. Povedal by som, že prevláda. Chaví nepije – ak som správne pochopil jeho mix angličtiny a španielčiny má problémy s hlavou a berie lieky. Vravím mu, že toto sa bez problémov v hlave ani robiť nedá. Ja si dávam s radosťou druhý a tretí Paulaner – moje dovolenkové pivko číslo jedna. Chaví odmieta prechádzku, v cestných tretrách sa ani nedivím. Ja sa idem prejsť. Mám chuť na ďalší fastfood. A zmrzlinu. Prechádzam sa po meste a moja voľba padla na Arabov, kde dúfam nájdem falafel. Nenájdem. Je tu plnka. Arabsko- africká zmes. Tak teda dobre, druhá pizza večera, do krabice. K tomu Monster do vrecka na raňajky. Smerujem na hrádzu k rieke Pád, kde si na lavičke s pizzou vychutnávam západ slnka. Konečne pohoda, kľud. Osprchovaný, najedený, s vidinou postele v klimatizovanej miestnosti. Až na to, že ma žerú 10tky komárov. Fajne. Slnko zašlo, beriem pizzu a dojedám ju za jazdy po ceste na byt. Všetky tieto mestá sú krásne, ale nemal by si tu čo robiť viac ako dve-tri hodinky. Prinajlepšom. Dohodli sme sa, že ráno vyrazíme spolu. Budík na 6:00. Idem spať. 22:30.
Deň 5: Lido (Benátky) – Casalmaggiore 211km. 1382/4400km.
