Budík som si včera nastavil na 4:30. Päť a pol hodiny spánku musí stačiť. Našťastie nepršalo, ale rosa je rosa. Všetko je vlhké. Nevadí. Obliekam, balím, niekde počas dňa vytiahnem a na slnku vysuším. Nech si večer opäť ľahnem do suchého. Oblečenie vyschne na mne. Kolená sú po včerajšom záťahu na prekvapenie úplne v poriadku. Teším sa. Tejto téme sa viac venovať nebudem.
Z nášho miesta vyrážame s Jamesom spolu. Na sedadle sa prvú pol hodinku vrtím – hľadám si miesto, kde ma nebude bolieť riť. Bude to chcieť pár dní, ale zvyknem si. Nie je to prvý krát. Krém mám už overený.
Ideme vedľa seba. Za žiadnych okolností sa nechcem za nikým viesť, také sú pravidlá. Prechádzame prázdne rovinaté dedinky.
James je zaujímavý človek. Odhadom niečo okolo 60 rokov. Rozprávame sa o jeho novinárskej kariére. Absolvoval Marathon des Sables a podobné chuťovky. Zaoberá sa vytrvalosťou ako takou, v teoretickej, ale aj praktickej rovine. Tak sa dokonca volá jeho instagram (po anglicky). Má sestru v Bratislave. Priznáva sa, že včera večer sa tiež stretli a rozlúčili. Ale až po tom ako som sa zdôveril ja. Aby sme sa náhodou nebonzli, že aký support sme mali. Cestu z Krakowa do Tarify absolvuje ako experiment, že aj v jeho veku je možné budovať a udržiavať vytrvalosť. Fandím mu. Zatiaľ obaja páni, s ktorými som interagoval mali okolo alebo cez 60. Asi po hodinke sa s Jamesom lúčim. Som rýchlejší a svoju spoločenskú energiu som si na dnes vyčerpal.
Prvý checkpoint ma dnes čaká na 75 kilometri. Je to Ostrihom. Mostom zo Štúrova. Cesta je celé ráno po rovine. Za tri hodinky by som tam mal byť. Dám si tam raňajky. Po troch hodinách vyliezam na posledný kopec pred Štúrovom. Spoza horizontu sa predomnou odkrýva Dunaj s dominantnou Ostrihomskou bazilikou. Krása. Na hodinkách je síce ešte len osem, ale slnko si už ide plnou parou a teplota sa blíži k 30tke. Nemierim priamo k Dunaju aby som prešiel checkpoint, ale idem do Lidla doplniť zásoby. Voda, smoothie, energeťák, pečivo, sladkosti. Prvú polovicu raňajok vybavím hneď pred Lidlom. Liter minerálky využijem ako sprchu. Kompletne namočím dres. Zvyšok si nechám na zastávku pri checkpointe. Nezvyknem to robiť, ale využijem aj opaľovací krém. Včera mi spieklo predlaktia, je to cítiť a to je ešte len ráno. Checkpoint sa skladá z dvoch bodov. Pri prvom – výhľad na baziliku zo Štúrova z brehu Dunaja, stretávam Sergiho. Fotograf zo Španielska, ktorý nás bude sprevádzať celou cestou. Ešte som nevedel, že občas bude mojím jediným kontaktom s normálnym svetom.
Prehodíme pár slov a idem ďalej cez Dunaj do Ostrihomu. Pomotám sa uličkami a mierim k druhej časti prvého checkpointu. Je to akási búda vo vode pri stanici kompy. Aj v prípade, že to má náhodou nejakú historickú hodnotu priateľu, vedel by som bez toho žiť. Ale vnímam, že pri plánovaní cez mapu sa to môže zdať ako super bod. Zložím sa vedľa prázdnej strážnej búdky pod strechu nech na mňa nesvieti Oskar. Dobehol ma James a pridáva sa k posedeniu pod strieškou. Popri raňajkách si do navigácie nahrávam druhú mapu. Mapy sú rozdelené na úseky od checkpointu po checkpoint. Ďalší checkpoint je mesto Ptuj v Slovinsku o niekoľko sto kilometrov ďalej. O ňom som ešte nepočul. Aj keď samotný Ostrihom pre mňa nie je vysnívanou destináciou, fakt, že som prešiel cez hranicu a dosiahol prvý bod ma nabíja energiou, odhodlaním a radosťou. Je to forma znovuzrodenia.
Checkpoint 1: Ostrihom
Ďalej, smerom na západ vyrážam sám. Jamesa nechávam za sebou. Na ceste je to peklo. Vzduch má tak 35 stupňov a cesta cez 60. Si ako v peci. Ak chceš postupovať ďalej, nemáš sa kde skryť, bicykluj a dodržuj pitný režim. Trasa najbližších 30 kilometrov kopíruje Dunaj. V priebehu hodiny sa mierne zatiahlo a začína mrholiť. Voda sa okamžite odparuje a okrem pece je z toho už aj sauna. Krása. Predlaktia mám nakrémované, mokré, spotené a plné hmyzu. Je mi z toho pohľadu zle. Ten hmyz rukou nezmetieš, len rozmažeš. Budem s tým musieť chvíľu žiť.
Na 120 kilometri to stočíme od Dunaja na juhozápad. Skutočná rovina skončila a teraz začína tá pravá Maďarská. Na mape to vyzerá ako rovina a v skutočnosti je to nekonečný sled 50 metrových kopčekov. Z dediny do dediny. Pomedzi polia, znova a znova. Sem a tam kúsok listnatého lesa a tieňa. Kopec hmyzu. Psychicky sa mi nechce. Čas už dnes nesledujem, krajina ma nebaví, idem autopilot. Pršať ani poriadne nezačalo, úpek a dusno pokračuje. Prechádzame dedinami a mestami, ktoré si pamätám spred 11 rokov keď sme išli s Kubom na bicykloch do Puly z Popradu. Aj vtedy bol rovnaký úpek. Láska k utrpeniu ma teda v živote už nejaký čas drží. V diaľke vidím hrad Sumeg, pri ktorom sme vtedy prespali horúci deň aby sme mohli šliapať v noci. V Pápe na 210 kilometri si dávam druhý Lidl dňa. Pečivo, smoothie, zmrzlina, voda, banány a chladený energeťák. Boží.
Neriadim sa wattmi ani tepmi. Nemeriam absolútne nič. Idem na pocit. Riadim sa kilometrami a časom dňa. Občas meriam vzdialenosť v hodinách a občas meriam čas v kilometroch. Snažím sa neprepaľovať a neničiť svalstvo viac ako je treba. Pomaly ďalej zájdeš. Mám pred sebou vyše dvoch týždňov celodenného bicyklovania. Neriešim kalórie a nemám ani plán ako sa stravovať. Kupujem to, na čo mám chuť. Dávam iba pozor aby som jedol dosť banánov a pil veľa vody. Zvyšok je variabilný. Jediný doplnok sú elektrolytické kapsule. V tej horúčave je človek spotený do nitky každú chvíľu tak nech nemám zbytočne kŕče kvôli nedostatku prvkov.
Pokračujem autopilotom. Cítim sa ako prísediaci. Začínam mať dosť. Zatvárajú sa mi oči. V náhodnej dedine na 225. kilometri: Nagyalásony si dávam pauzu, ľahnem si na zem vedľa bicykla na parkovisku vedľa obecného úradu. Nikde nikto. Pár minút si zdriemnem. Plány mi ale kazí už druhý pár, ktorý kontroluje či som v poriadku a či nepotrebujem pomoc. Musím vyzerať ako po nehode. Presúvam sa teda do uličky za úrad aby ma nebolo vidno z ulice a skladám sa tu. Znova nastavujem budík na 20 minút a snažím sa zaspať. Asfalt je príjemne vyhriaty. Pravdepodobne nezaspím, ale aspoň si oddýchnu oči. Je 17:00 a mňa čaká ešte aspoň 100km.
Pohoda na vidieku
Po ďalšej hodine jazdy pri prejazde pre mňa ďalšej neznámej dediny, vidím vedľa detského ihriska verejné WC s veľkým umývadlom na vonkajšej stene. Ideálna príležitosť umyť sa. To je radosti. Ľudia, neľudia – dávam dole vrch dresu, kompletne sa umývam a periem v rukách merino dres aj čapicu. Na tele to pri schnutí príjemne mrazí. Obloha sa medzičasom zatiahla. Pokračujem ďalej. Je stále horúco ale už aspoň nepraží slnko. Na večer ma čakajú kopce. Ako tak cestou rozmýšľam, dnes sa nič zaujímavé neudialo. Súbor malých radostí, ktoré prežívam v dobrodružnom režime.
Po 17tich hodinách, a po dvoch posledných väčších kopcoch prichádzam do mesta Vasvár. Je niečo po dvadsiatej druhej. 300 kilometrov za mnou. Plán je kúpiť nejaké jedlo, vodu a ísť ďalej. Nezohnal som ani jedlo ani vodu. Mám dve sójové tyčinky. Podarilo sa mi presvedčiť barmana v zatvorenom bare nech mi predá aspoň litrovú kolu. Na obzore, smerom kam mam namierené sa statočne blýska a hrmí. Do Slovinska mi ostáva 70 kilometrov. To nedám. Tam dnes nejdem. Sedím na lavičke a pozerám, či si tu viem v tomto čase zohnať nejaké ubytko. Nie. Jazdím hore dole po meste a hľadám si miesto, kde sa zložím. Lavička v miniparku, kde sa už pomaly rozkladám: nie. Dookola brešú psy. Autobusová stanica, pekne vysvietená s automatmi: nie – zamknutá. Altánok pri jazere v parku za mestom: nie – mladí tam majú alko párty. Cestou nachádzam vhodnú aj keď nie úplne ideálne situovanú autobusovú zastávku. Ešte som stihol príchod posledného autobusu. Počkám kým sa rozpŕchnu ľudia. Nemám energiu hľadať ďalej. Toto bude na pár hodín stačiť. Ak bude pršať, chcem mať strechu nad hlavou. Uspokojím sa. Umývam zuby. Vlhčenou utierkou podvozok. Krém. Nafukujem karimatku. Nastavujem budík na 04:00. Ľahnem si a snažím sa zaspať. V diaľke sa stále blýska a hrmí. Spravil som dobre. Ešte dva dni dozadu som spal v posteli v Krakowe a dnes ležím na karimatke na zastávke niekde v strede Maďarska. Na večeru som mal dve sójové tyčinky a liter koly. Toto je život, toto je lajf. Zaspávam. ~23:00.
Deň 2: Veľké Kozmálovce – Vasvár 302 km. 629/4400km
01:30 – pred zastávkou zastavilo policajné auto. Modré blikačky. Niekto na mňa svieti baterkou. Pomaly, celý dolámaný sa posadím. Krátky rozhovor lámanou nemčinou, angličtina tu je skôr výnimka – kto som, odkiaľ som, čo tu robím, odkiaľ idem a či som v poriadku. Vravím, že som na pretekoch, aj keď asi nevyzerám, tvárilo sa to na búrku mojim smerom tak som sa zložil sem, vyspím sa do štvrtej a pôjdem ďalej ešte pred prvým busom, sorry. Je to problém ? Nie je. Zapriali mi dobrú noc, veľa šťastia a išli ďalej. Nakoniec všetko OK. Mohlo byť aj horšie. Toto bolo jedno z tých menej príjemných prebudení v živote.
01:40 Zaspávam druhý krát.
Maďarské zážitky
