Vstávam po necelých štyroch hodinách spánku. Nad očakávania svieži. Na oblohe len drobná oblačnosť, ktorá sa za chvíľu rozplynie v slnečných lúčoch. Vyrážam o siedmej. Teplota, príjemných 22 stupňov. Na bicyklovanie ideál. Za pol hodinku som v Antequere. Ešte v polospánku. Tá hora vedľa ktorej som spal trčí osamotene zo zeme. Odtiaľto vyzerá ako hlava indiána. Antequeru si obzerám len z diaľky. Okolo mesta len prechádzam, nejdeme cez neho. Biele domčeky a oranžovo-hnedé škridľové strechy. Mám pocit, že mesto obchádzam po diaľnici. Teda určite to má dva pruhy oboma smermi v strede betónové zátarasy. Krajnica je parádna a značky som nevidel, takže pohoda. Aspoň si to nahováram. Zastavím na prvej pumpe, ktorú vidím. Užívam si najlepšie Espresso za veľmi dlhý čas. Dokupujem zásoby. Užijem si civilizovanú toaletu. Bicykel som vonku ani nezamykal. Vzal som len navigáciu. Dnes mi náladu povznáša vnútorná pohoda. Pravé stehno aj zabudlo, že dva dni štrajkovalo. 50 kilometrov ma čaká rovina a potom hore dole po kopcoch celý deň. Do cieľa mám podľa navigácie 270 kilometrov.
Nocľah a najlepšie espresso výletu v Antequere
Poďme na to. Prvé tri hodiny autopilot. Rovina a cesta rovná ako pravítko. Asi by som prekvapil keby si tu napíšem, že vo výhľade mám niečo iné ako nekonečné olivové sady, poorané oranžové polia alebo pokosené suché, žlté polia. Zabudol som, že aj olivové sady majú pooranú oranžovú podlahu. Obloha je bez mráčika. Keď ideš sám, nemáš moc, čo robiť. Pozoruješ a rozmýšľaš a krútiš. Potom už ani nerozmýšľaš. Ani nepozoruješ. Len ideš a pozeráš na čiaru, čo oddeľuje krajnicu od cesty. A tak Ti bežia hodiny a celé dni.
V scenérii znova pribudli haly s dobytkom. Úplne to mení moje vnímanie krajiny. Degraduje to dojem. Trasa sa po 50tich kilometroch začína vlniť. Predo mnou na plošine v skalných formáciách svieti biela malebná dedinka. Drsné stúpanie – krátke, ale strmosťou niekde okolo 15 percent. V dedine sú všetky domy rovnaké. Biela omietka a hnedo-červená strecha. V strede dediny sa na kopci pýši kamenná bašta a nad dedinou v pozadí skalná mini hora. Hneď pri vstupe do dediny ma víta kamenná studnička s nádržou na vodu. Rozoženiem včely a osy. Dávam dole prilbu a rovno tam ponáram celú hornú polku tela. Pod vodou je tak sviežo a ticho. Ako by si vošiel do iného sveta. Pomalšieho, kľudnejšieho a chladnejšieho. Toto som potreboval. Teploty sa šplhajú k štyridsiatke. Dedina je okrem pár farmárov ľudoprázdna. Typická denná podívaná.
Cañete la Real
Pokračujem ďalej. Prechádzam pahorkatinami a malými dolinkami. Krajina sa mení, ale stále dookola tie isté scenérie. Moju pozornosť upúta dedinka Setenil de las Bodegas. Mám za sebou 85 kilometrov, je niečo po dvanástej, čas na obed a doplnenie vody. Dedina čupí v dolinke zarezanej medzi skalami. Domy sú tu postavené pod kamennými prevismi, takže nemajú strechy, len predné steny a splývajú. Všade je milión áut a turistov a vzduch aj doprava v doline stojí. Je to tu ako v peci. Určite to stojí za preskúmanie, ale ja chcem okamžite vypadnúť. Takto si tie pekné mestá nevychutnáš a nepreskúmaš ich do detailu naplno. Vidíš ich, prejdeš okolo nich ale nejdeš si tam dať kávu alebo pizzu. Mohol by si ale to Ťa zdrží. A nemáš chuť na davy ľudí. Môžeš povedať, že si tu bol. Ale bol si ? Alebo si len prešiel ? Darmo sú to preteky. Je mi ľúto, (nie je) ale letím ďalej. Teda neletím, vlečiem sa, predo mnou je 400 výškových metrov na 8 kilometrov. Pomaličky opúšťam mesto a užívam si posledné pohľady na biele domy postavené pod previsom. Stále mám povznesenú náladu. Blíži sa cieľ. O pol hodinky neskôr v dedine Montecorto ďalšia otvorená kaďa s tečúcou vodou ponúka možnosť kúpeľa. Využívajú ju znova stovky včiel a ôs. Votriem sa pomedzi nich. Dúfam, že nedostanem druhé žihadlo. Od včely alebo osy som dostal len jedno pred pol hodinou, takže nakoniec nie pri kadi, ale za jazdy. Narazila mi do nártu a zasekla sa za jazykom tretry. Dosť blbé miesto. Našťastie to opuchlo len mierne. Pre istotu sa radšej večer nevyzujem aby som sa ráno obul. Pri výjazde z mesta stojím na pumpe spojenej s barom. Tak tú sú všetci tí ľudia. Je tu plno do posledného miesta. Niečo malé na schladenie a letím ďalej.
Základom výkonu je poriadna strava
Práve by som mal ísť okolo vodnej nádrže, tá je však skoro prázdna. Nevadí. Po ľavej strane mám iný objekt záujmu. Dedinku Zahara de la Siera. Iba ju obchádzam, ale aj z diaľky vyzerá ako zaujímavé miesto. Je posadená na kopci so skaliskom a hradom v strede. Biele domy z diaľky poskytujú veľký kontrast voči krajine a preto to priam svieti do očí. Na Tour de France by to z vrtuľníka vyzeralo luxusne. Dnes jedno zaujímavejšie miesto ako druhé. V Prado del Ray márne hľadám otvorený obchod – Španieli majú siestu tak si aspoň na námestí doplním vodu, poriadne sa opláchnem a idem na zmrzlinu. Biele jednoliate domy a ulice kolmé a rovné ako šachovnica. Námestie je komplet prekryté plachtami, ktoré vytvárajú tieň. Veľmi múdro, chválim. Zmrzlina v Španielsku je bombová. Stojím a budem musieť stáť znova. Na zmrzline sa dlho ísť nedá a zásoby už nemám. Na nejaký čas som ale v pohode. Je päť poobede. Mám za sebou necelú polovicu dnešnej trasy. Celkom si to užívam, ale stojím každú chvíľu a ide to pomaly. Spotreba vody je obrovská. Už cez desať litrov. Podľa mapy si budem vedieť niečo dokúpiť v mestečku Algar o hodinku. Sedem hodín večer, do cieľa ostáva 130 kilometrov. Dopĺňam vodu a niečo malé pod zub. Mesto ako každé predchádzajúce. Nezdržujem sa. Hneď za mestom prechádzam mostom ponad vodnú nádrž. Teda podľa mapy. V skutočnosti tu teraz nie je a podo mnou len rozsiahle vyprahnuté lúky. Čakajú ma dva väčšie kopce. Potom dlhá rovina a do cieľa už len pár menších kopčekov. Trasa pokračuje okrajom národného parku Los Alcornocales. Sú to síce kopce, ale zato krásne. Tu ti čas beží rýchlejšie a kilometre pomalšie. Prázdne aj keď padajúce a vypraskané cesty. Borovice a pod nimi svetlé skaly. Budí to vo mne dojem chorvátskych lesov. Na vrchu kopca ohradený areál – rekreačná oblasť El Picacho. Slnko pomaly zapadá ponad stromy. Som happy, letím dole kopcom a nahlas si kričím El pikačóó. Keby raz… Magor. O pol desiatej si dám večeru zo zásob. Užijem si západ slnka v pokoji. Prerátavam. Necelá stovka. Pár menších kopcov. Nohy vyžmýkané a bez sily. Jedna dve zastávky a je to cez 5 hodín. Dám to dnes do cieľa. Teda nie dnes lebo čochvíľa je polnoc, ale v tejto jazde. Nebudem si na ráno nechávať tie drobné. Bola by to hanba. Oddychovať pár kilometrov pred cieľom. Oddýchnem v cieli. Nasleduje posledné doplnenie vody a jedla v neznámej dedinke. Po tme už si ani netrúfam odhadovať ako vyzerá. Viem len, že do nej viedla poriadna strmina. Môj záber vnímania sa zúžil na svetelný kužeľ, ktorý vyrezáva do tmy moju trasu. Autopilot. Prvý krát si púšťam podcasty, aby som nezaspal. V noci som spal tri a pol hodiny. Na ceste a na lúkach okolo cesty pribudol nový element – králiky. Ale, že stovky králikov. Všimneš si ich až keď sa rozbehnú. A idú bomby. Dúfam, že mi neskončia pod kolesom.
Posledný západ slnka
Od mesta Vejor De La Frontera na juhozápade Španielska sa aj napriek nočnej hodine zahustila doprava. Tu je to už iná káva. A to našťastie nejdem po hlavnom ťahu z Cádizu. Cesta už viac nepôjde vnútrozemím. Sme na pobreží Atlantiku. Prvý kontakt s vodou v meste Barbate. Idem smer juhovýchod. Po pravej strane Amerika. No dobre tak až za tým oceánom. Po ľavej strane hustá doprava. Po tej slovenskej ceste Považím je to asi najfrekventovanejší úsek celej trasy. Ak som mal niekedy najbližšie k zaspatiu na bicykli tak je to tu. Oslepujú ma protiidúce autá. Žmúrim oči a to ma uspáva. Od oceánu prifukuje vietor a ja bojujem aby som si udržal smer a pozíciu na ceste. Nikto nepovedal, že záver bude ľahký. Po pravej strane nechávam nekonečné pláže. Je to úžasný pocit. Cieľ sa blíži. Chce sa mi spať. Strašná zmes pocitov, ale stáť už nemienim. O jednej po polnoci prechádzam prímorským mestečkom Atlanterra a v uliciach a na promenáde to žije. Stovky ľudí. Majú svoj život v paralelnom vesmíre k tomu môjmu. Do Tarify ma čakajú posledné dve stúpania. Spolu ani nie päť kilometrov a 300 metrov. Prvé začínam hneď z plážového mestečka. Trasa ma vedie ku zabarikádovanej ceste do oploteného areálu. Nemám rád takéto veci, ale nemám sily vyjednávať sám so sebou a už vôbec nie overovať na mape takže preliezam a už šliapem do kopca. Aspoň je to bez áut. Kilometer aj niečo zbehne ako nič. O chvíľu som naspäť na regulérnej ceste. Zjazd skoro až na pláž do El Lentiscal. Po pravej strane mám obrovskú pláž a promenádu a chystám sa stúpať do posledného kopca tejto výpravy. Nechávam za sebou jasnú oblohu bez jediného mráčika a mierim do kopca, za ktorým vidím mesiacom osvetlenú čierňavu a sem tam záblesk blesku. Už ma vítajú. Kopec dáva zabrať asi viac mentálne ako fyzicky. Do sedla je to regulárna cesta a potom bočíme niekde do lesa na rozbitú asfaltku. Na ceste stretávam koňa a kravy. Naháňa ma jeden pes. Prvý za výlet. Neviem či je to dedina, či je to záhradkárska osada. Zmes domov a karavanov. Už chcem byť preč. Veľa brechotu. Zjazd po rozbitej ceste je za trest.
O pol tretej nad ránom sa napojím na hlavnú cestu z Cádizu do Tarify. Štvorprúdovka a následne dvojprúdovka s krajnicou okolo lesa. Za lesom kemp, za ktorým sa rozprestiera nekonečná pláž. Cesta je skoro bez dopravy. Ostáva len cieľová rovinka a posledných 10 kilometrov. Prichádzam do mesta Tarifa. Konečne. Najjužnejšie mesto kontinentálnej Európy. Fotím si nápis na kruhovom objazde a pokračujem smer cieľ. Po chvíli sa veziem chodníkom okolo rozľahlej piesočnatej pláže, za ňou len oceán. Milujem vôňu morského vzduchu. Idem za sochou tuniaka, ktorú vidím v diaľke. Po dvadsiatich hodinách som tu. Cieľ. Vypínam Garmin. Je niečo po tretej. V cieli ma čaká Sergi s foťákom. Zvítame sa. Teším sa. Neteším sa. Je koniec. Pýta sa ma na dojmy a pocity. Priateľu budem úprimný. Ja neviem. Na jednej strane si spokojný a šťastný, že si v cieli, na druhej strane pociťuješ ako sa rozrastá obrovská prázdnota. Je to divné, ale nedokážem sa naplno tešiť. Teda tak maximálne na 50 percent. Viac sa snáď teším z dobrého priemeru pri jazde doma. Niečo vo mne zomrelo. Niečo chýba. Ten cieľ za ktorým ideš. Pretože cesta je cieľ. Nie cieľ je cieľ. Cieľ je naprd. Cieľom nebolo prísť sem. Cieľom bolo ísť, putovať, zažívať dobrodružstvo. Čo ďalej ? Nič. Nemám plán. Viem, že tieto pocity existujú, ale ešte som ich nezažil. Neviem sa ich zbaviť. Kašlať na nich. Bol to zážitok a extrémne som si to užil. Ďakujem za každú hodinu. Objímem Sergiho. Ďakujem za tých pár našich stretnutí. Vždy ma to potešilo.
Cieľ
Chvíľu sa so Sergim porozprávame a potom sa lúčime. Ide ďalej spať do dodávky a ja idem. Kam? Neviem kam. Ostávam sám a bez naplánovaného nocľahu. Volá mi Tinka s gratuláciami, odpisujem domov. Prežil som. Ďakujem všetkým za správy a podporu. Zatvárajú sa mi oči. Poďme vyriešiť spanie. Prvý nápad spať na pláži škrtám. Ten piesok je všade. Som tu chvíľu a mám ho v tretrách a lepí sa na bicykel. Zároveň som tu stretol hliadku s baterkami. Chvíľu bicyklujem sem a tam a nakoniec to vzdávam. Sadám si naspäť k soche tuniaka. Chcem si toto miesto ešte vychutnať. Chvíľu sa snažím pozrieť na mobile hotel s 24 hodinovým checkinom, ale po minúte škrtám aj tento nápad. Nemám mentálnu kapacitu a už nevidím. Prvý krát vyťahujem mikinu. Od Ameriky prefukuje a je mi kosa. Vyberám spacák a rozkladám sa na betónovej lavičke vedľa tuniaka. Na tých pár hodín do východu slnka to bude stačiť. Škoda, že nie je o čosi dlhšia. A širšia. A nie z betónu…
Výsledný čas: 17 dní, 22 hodín a 53 minút.
Deň 18: Antequera – Tarifa 288 km 4525km Garmin /4327km tracking /4400km propozície.
