V Huete sa zastavujem na pumpe, kde by si pravdepodobne na tankovanie ani nepomyslel. Nie je to zrovna Slovnaftka alebo Shellka so supermarketom. Má tak dva na dva metre. Dokupujem jedlo a pitie. Zamestnanec pumpy ma zdraví a dávame sa do reči. Pýta sa či idem do Tarify a či sa so mnou môže odfotiť. Otázka ma zaskočí. On vie kam idem a ja ani netuším, kde na mape som. Vymenuje mi štyroch z piatich pretekárov, ktorí tadiaľ prešli. Opretý o tankovací stojan vypijem svoju ľadovú kávu. Ďalšie príjemné stretnutie. Tu vidíš, že nikto z nás sa tu nezamotáva po mestách ale využíva najmä, to čo je po ceste. Pri plánovaní som si tento zájazd predstavoval ako idylku kde si vždy obzriem námestíčko, dám pizzu, zmrzlinu. Skončím s bicyklovaním o piatej, ubytujem sa, dám si sprchu prečítam knihu, pôjdem sa najesť a oddýchnem. Knihu som našťastie nevzal.
Dnes bude extrémne horúci deň. Na oblohe ani mráčik. Na mape vidím, že som tak 50 kilometrov od Madridu. Mám za sebou asi polovicu cesty zo severu na juh Španielska. Dookola polia. Tie postupne striedajú a dopĺňajú olivové sady. Odbočím z hlavnej cesty vystúpim na miernu pahorkatinu a idem olivovým sadom. Tie stromy sú krásne. Vyzerajú ako veľké bonsaje. Mierne do kopca mierne z kopca. Plynulá jazda. Užívam si to. Čaká ma ďalší checkpoint – veterné mlyny, s ktorými bojoval Don Qujiote de la Mancha. Celá táto oblasť Španielska sa volá La Mancha. Mlyny sú tu minimálne na troch miestach – troch kopcoch a ja idem na všetky.
Mestečká, ktorými prechádzam už viac nemajú kamenné domy. Teda možno z kameňa sú, ale už sú omietnuté. Farba stále približne rovnaká – prevažuje svetlá a najmä oranžovo žltá. Už to nepôsobí historickým dojmom. Takto si predstavujem Mexiko. Neviem prečo. Lidl ako moju obľúbenú zastávku na nákupy nahradili Vietnamské obchody. Dobre teda, sú na druhom mieste lebo nemajú pečivo. Prvý krát od štartu zastavujem v mestečku Miguel Esteban na 85 kilometri a u Vietnamca dopĺňam vodu a klasické nezmysly – potrebujem chladenie a fičím ďalej. Po rovine to odsýpa. Chris štartoval asi hodinu predo mnou. Skúsim ho dohnať.
Prvý kopec s veternými mlynmi dobýjam tesne poobede. Je v dedine Campo de Criptina. Všetky domy biele. Krásne. Na kopčeku nad dedinkou obrovské mlyny s bielymi oválnymi budovami, čiernymi strechami a obrovskými vrtuľami, týčiacimi sa voči dokonalo modrej oblohe. Celé priestranstvo dookola je vydláždene okruhliakmi. 1/3 checkpointu – done. Ďalšia zastávka – Alcazar de San Juan o desať kilometrov. Presun po rovine. Na vrchu kopca pri mlynoch čaká Sergi s kamerou. Teším sa z ďalšieho stretnutia. Celkom som si ho obľúbil. Teplota už presiahla 35 stupňov. Scenéria je tá istá. Zážitok. Pri zjazde z druhého kopca idem cez maličký ihličnatý lesík. Vzduch sa tu drží a odprisahám, že teplota tam mohla mať cez 45 stupňov. Pocitovo ma upieklo. Ďalšie mlyny sa nachádzajú juhozápadne od mesta. Výborne cestou cez mesto si dám nákup v Lidli, doplním zásoby a obed si spravím na poslednom kopci pri mlyne. Celý horizont sa vlní v horúčave. Teplo na ceste je spaľujúce. Pečie zhora aj od asfaltu. Je čas na moje snehobiele rukávy proti slnku z Aliexpresu. Kompletne ich namočím do minerálky. Pri odparovaní to krásne chladí. Potom je v nich síce teplo ale aspoň ma nepália ruky. Som zvedavý ako dlho vydržia takéto biele. Chris stál niekde v MC Donalde lebo keď vyrážam vidím ho v diaľke. Pomaly ho dobehnem. Klobúk dole. Má 63 rokov a vezie sa 15ty deň cez Európu a škvarí sa so mnou v tejto horúčave. Na sebe ma dlhé čierne rukávy. Na kopec k posledným mlynom sa vyškriabeme spolu. Sergi sa takisto stihol presunúť – teda cez mesto som sa veľmi neponáhľal. Toľko známych ľudí pokope (dvoch) som už desať dní nevidel. Chvíľu sa pozabávame rozhovorom a zážitkami. Prehodnotíme včerajší daždivý deň. Vyťahujem a suším spacák, lúčim sa s chalanmi, ostávam sedieť opretý o posledný mlyn, dávam si obed a rozjímam. Kopec je široko ďaleko najvyšší a poskytuje výhľad na všetky štyri strany. Kam sa pozrieš rovina. Sem tam pahorkatina. Dve hodiny po obede. Necelých 130 kilometrov. Do Garminu nahrávam predposlednú trasu. Najbližší checkpoint Pico Del Veleta o 377 kilometrov a 5900 výškových metrov.
Los Gigantes de La Mancha
Čas vyraziť. Krajina bez tieňa, teploty atakujú 40 stupňov. Po pár minútach jazdy si v najbližšom mestečku – Herencia dávam jednu krátku pauzu v potravinách na doplnenie vody koly a Monstra. Spotreba tekutín je dnes obrovská. Do seba aj na seba. Namáčam všetko, čo udrží vlahu. Čiapka, rukávy, dres aj kraťasy na stehnách. Čaká ma 50 kilometrov extrémnej roviny, potom sa to mierne zvlní, ale v oboch prípadoch to bude predpokladám bez tieňa. Rovná cesta pomedzi olivové sady s oranžovou hlinou. Pokosené polia. Žiadne stromy. Musím stáť. Potrebujem vyriešiť aj uši a nos. Opaľovací krém nepomáha. Rozopínam prilbu, papierové servítky si zastrkávam pod čiapku tak aby mi prekrývali uši a tak aby ich popruhy s prilby držali na mieste. Za jazdy to pekne v ušiach šuští ale už nepália. Super. Teraz si uvedomujem aké je Slovensko krásne a rozmanité. Som rád, že som tu a mám možnosť Španielsko spoznať aj takto mimo mainstream destinácie. Doma to máme pestrejšie. Na malom kúsku zeme od nížin po skalnaté hory. Všetko krásne zelené. Dobre, Pyreneje boli iná káva a takisto nemáme more. Ale pobrežie a hory sú predpokladám tak desať percent Španielska. Úvahami si krátim čas. Z dokonalej cesty bočím na šotolinu, ktorá sa práši tak ako keby nikdy v živote nezažila vodu. Preliezam popod koľajnice, tlačím bicykel cez nízky tunel a pokračujem vinohradom. Trošku obmena tých asfaltových nekonečne rovných mučiarní. Šotolina sa tak nenahreje. Nadmorská výške síce skoro ako v Poprade ale to vnútrozemie robí svoje.
Improvise, adapt, overcome
Prichádzam do mesta La Solana. Prisahám, že ak nerátam park a okrajové časti v meste je tak do desať stromov. Je to spleť úzkych uličiek. Hotové bludisko. Žiadna zeleň v uliciach. Zástavba, chodník, cesta, chodník zástavba. Stovky metrov ulíc na vlas rovnakých, bez kúska zelene. Bez navigácie by som netušil, kde som, kto som, ani kam idem. S ňou je to tiež trápenie. Zastavím sa u Vietnamca – ďalší, čo má otvorené 24/7, top, doplním zásoby na večer, posedím na lavičke a letím ďalej. 190 kilometrov. Sedem hodín večer. Zatiaľ dobrý čas. Dnes by to šlo. O desať kilometrov neskôr už bicyklujem okolo vodnej nádrže. Fúka mi do chrbta a kilometre letia. Po celom dni príjemná zmena. Užívam si to. Do kopca sa staviam do pedálov. Nekonečná rovina strieda nekonečnú rovinu. Nič extra k videniu. Je to skôr interný duchovný zážitok Slnko sa vybralo zapadať za obzory. Krásny západ. Cesta klesá mierne do doliny a za dolinou kopce sfarbené odtieňmi oranžovej ožiarené zapadajúcim slnko. Prázdna cesta. Ticho len moje zvuky valiaceho sa bicykla. Po stranách len nízke olivové sady. Do západu slnka som stihol prejsť 250 kilometrov. Začína ma pobolievať pravé stehno. S každým záberom ide jedna hlava stehenného svalu do kŕču. Toto mi k šťastiu nechýbalo. Zvoľňujem tempo a snažím sa odľahčiť nohu. Pošetrím sa. Nemám konkrétny plán, ale klasická 300vka znie fajn. So západom slnka je aj teplota vzduchu prijateľnejšia. Oblasť La Manche od Andalúzie oddeľuje akási pahorkatina. Cez deň to musí byť krajšie ako za tmy. Je to tu zelenšie. Snáď sa to aj podobá na les. Z neznámeho dôvodu je po oboch stranách cesty plot. Asfalt je dokonalý. Striedam mierne kopčeky s dolinami a teplota vzduchu v jednotlivých miestach sa líši kľudne o 10 stupňov. Chvíľu sa potím a chvíľu je mi zima. V doline riečky značka Andalúzia. Aj keď to nie je iný štát, príjemná zmena. Celý večer myslím na to stehno. Kŕče vôbec nemávam a tento pocit mi je cudzí. Dúfam, že sa zobudím a bude to OK. Zároveň mi v hlave behá myšlienka ako tu musí byť cez deň krásne. Oscilujem, medzi dvoma myšlienkami v zaseknutej slučke. A popritom ubiehajú kilometre. Moje svetlo vyrezáva úzky kužeľ na perfektnej ceste. Na obzore vyliezol mesiac. Je stále skoro v splne a je celý červený. Takto krvavý a obrovský mesiac som ešte nezažil. Zo sedla bicykla niekde z juhu Španielska. Sám. Na pokraji síl – psychických aj fyzických. Tento rok je mesiac veľmi blízko zeme. Júlové a Augustové splny sú najväčšie – volá sa to supermesiac. Mesiac je v lete najbližšie k zemi. Dnešná noc je magická. Som šťastný.
Večerná idylka - naľavo moja obľúbená fotka zájazdu
Zvoní mi telefón. S Chrisom sme si cez obed pri mlynoch vymenili čísla. Vraj mi chcel včera volať, ale nedostal od organizátora číslo. V meste Huete, pred ktorým som včera spal bol lacný dobrý hostel tak, že sa mám zastaviť na pivko. Nevadí. Mal som celkom dobrú noc. V niektorej dedinke predo mnou sú vraj otvorené parádne potraviny, kopec čerstvého ovocia a idú do polnoci, mám sa zastaviť, určite si ich všimnem. Pri treťom strome, malá tabuľa, sedia tam ľudia, prejdeš okolo nich do pivnice. Pokecáme, aj čo a ako. Inštrukcie si už samozrejme nepamätám. Ani netuším, ktorú dedinu myslel. Novozélanďan vysvetľuje Slovákovi španielsky názov dediny. To vieš ako dopadne. Zásoby ešte nejaké mám, ak miniem nevadí. Čo ma v dedinkách prekvapilo je, že zrazu sú v nich ľudia a život. Decká v noci hrajú futbal. Dospelí vysedávajú na stoličkách na chodníkoch pred domami a buď pozerajú dnu cez okno na televízor alebo len tak do neznáma. Pri prvom takomto výjave som sa zľakol. Ako z hororu, ale tu je to asi celkom bežné. Dedinky len občas striedajú nekonečné olivové sady. A to fakt, že nekonečné. Desiatky kilometrov. Začínam sa obzerať po nocľahu. Na dnes ešte nemám splnený cieľ ale kvôli nohe by som si to odpustil. Trápim sa do 100 metrového kopca do mestečka Castellar. Tam si snáď niečo kúpim. Vozím sa po námestí. Je jedna hodina po polnoci. Všade na terasách sedia ľudia. Potraviny ani reštauráciu som síce nenašiel ale bary a zmrzlina je otvorená. Na večeru bude Gelato. Poprosím si doplniť fľaše s vodou a ďalšiu porciu zmrzliny. Má to kalórie ? Má. Na cyklokompjútri 18 hodín. To je pekná šichta. Mám 290 kilometrov. Ešte kúsok a ideme spať.
Pôvodne som nechcel spať v olivovom sade. Po polnoci tu v sadoch pobehujú traktory a agro technika. Nerád by som aby ma niečo z toho v noci prekvapilo alebo rovno prešlo. Cesta pokračuje olivovými sadmi. Začínam ich mať dosť. Celých 15 kilometrov prečesávam čelovkou olivový sad. Bez výsledku. Nevadí mi ísť ďalej. Noc sa mi dnes páči. Len to tempo je pomalé a stehno prosí o oddych. (Ďakujem, kričí zdola.) Zabalím to pod najväčším olivovníkom aký som našiel. Karimatku skladám rovno pod jeho korunu. Môže byť. Je to tak tri metre od asfaltky, ale to nevadí. Ak ma má niekto zobudiť tak nech. Ja už som za svojou mierou únavy, už nie som schopný vymýšľať a vyjednávať prečo to miesto nie je dobré. Vtedy si nájdeš nocľah rýchlo. Veď už vieš. Po 19 hodinách si o druhej ráno ľahneš kdekoľvek. Dobrú noc.
Deň 15: Huete – Santisteben del Puerto. 306km 3886/4400km.