Budík o pol šiestej. Luxusná noc. Nebudil som sa. Snívali sa mi síce nejaké horory ale som oddýchnutý. Na prekvapenie sú aj nohy po včerajšku fit. Chodidlo zase o čosi lepšie. Regenerácia za jazdy. Nie je to môj prvý záhul, ale aj tak som prekvapený, čo to telo dokáže. Kontrolujem, kde je Chris. Prešiel Pourtalet a spí na hoteli už v Španielsku. Má môj obdiv. Rýchlo sa vypracem. Využijem služby studničky a letím ďalej. V dedine nemáš priestor na ranné povinnosti a pri prvej príležitosti bočím do lesa.
Na Pourtalet ma čaká ešte 800 výškových metrov na 16tich kilometroch. Na zahriatie dobré. Dolina sa pomaly otvára, svahy a kopce sú kompletne trávnaté, dolinou sa kľukatí horská bystrina. Celé je to zelené. Asfalt je luxusný. Všade kempy a karavány. Ďalšia chuťovka. Po dvoch hodinách som na hranici Francúzska a Španielska. Hranica je povzbudzujúca. Predo mnou posledná krajina – Španielsko. Nie zrovna malá, ale aj tak sa teším. Na oblohe ani mráčik. Bojím sa, aké teploty ma čakajú vo vnútrozemí.
Krajina na západnej strane hraničného prechodu je viac otvorená. Zjazd nie je strmý a mňa zohrievajú prvé slnečné lúče. Dnes ma čakajú menšie kopce a plynulé celodenné klesanie. Míňam horskú osadu plnú hotelov, kde ešte nocuje Chris. Ten musel skončiť okolo tretej. Prvú zastávku plánujem až okolo 50teho kilometra. Nech si spravím náskok. Cestou míňam lyžiarske strediská a obrovské jazerá s tyrkysovo zelenou vodou. Niečo ako naše plesá. Aj keď toto sú priehrady. Okolo jedného z nich sa chystá triatlon. Veľa ľudí s časovkárskymi TT bicyklami, pódium. Ja si len nenápadne prefrčím pomedzi chystajúcich sa pretekárov. Stálo by to tu za návštevu. Či už z francúzskej alebo španielskej strany.
Col du Pourtalet
Do ďalšieho checkponintu potrebujem ešte 60 kilometrov. Trasa chvíľu vedie frekventovanou hlavnou cestou. Mierna zmena. Po chvíli naštastie bočíme na Španielsky vidiek. Od áut som si odvykol. Nikde nič. Ešte viac oranžovej v krajine. Dolinka lesy. Všetko budú strašne suchý dojem. Prázdne dediny. Stále sú z kameňa ale sú menej strojené ako tie francúzske. Taký ležérnejší štýl. Chudobnejší. Po ceste v dedinke Javierrelatre mám po ceste malú lokálnu krčmičku. Káva, kola, voda. Ľad aj do fliaš a idem ďalej. Domáci vysmiaty ale nerozumieme si ani slovo. Ďakujem za ľad. Využívam studničku na malom námestíčku a kompletne namáčam veci. Ak som predtým plakal kvôli horúčavám, beriem späť. Až v Španielsku začína peklo. Z veľmi suchej doliny sa vraciame do doliny rieky La Gállego. Krásna svetlo tyrkysová farba vody. Vyzerá, že sa využíva na vodné športy. Dookola zeleň a sem tam kanoe. Chvíľu zvažujem kúpanie, ale zastávok som už dnes mal viac ako som plánoval. Aspoň na chvíľu mám pocit pretekov.
K checkpontu Mallos de Riglos vedie krásna roklina s krútiacou sa riekou so skalnými útvarmi po oboch stranách. Tyrkysová voda dopĺňa oranžovú farbu skál, od horizontu čisto modrá obloha bez mráčika. Mallos de Riglos je veľká, nezvyčajná oranžová skala, ktorá tu nejak nezapadá. O to zaujímavejšie. Je sa čím pokochať. Zastávku mám na odpočívadle. Chris je asi 40 minút za mnou. Ja som dnes na 120tom kilometri. Z asfaltu sála horúčava a tieňa je minimum. Počkám Chrisa a pauzu využijem na servis – koliesko v prehadzovačke opäť vydáva predsmrtné zvuky. Presviedčam ho olejom. Ešte by mohlo pár dni vydržať. To isté s reťazou, čistím a mažem. Mením baterky v trackeri – zistil som, že už pár hodín nefunguje. Baterky vydržali cez 12 dní. Dobrý výkon.
Mallos de Riglos
Chris ma dobehol. Videli sme sa predvčerom. Spravíme si spoločnú fotku a ďalej vyrážame vedľa seba. Za jazdy si vymieňame zážitky z Dolomitov. Stojíme hneď v prvej dedinke Murillo de Gállego kde som z cesty zazrel automat s kolou. Nachádza sa vedľa zavretého cyklo obchodu. Keď nás tam majiteľ videl, prišiel sa z domu spýtať či niečo nepotrebujeme. Milé. Neviem nájsť hotovosť a tak ma Chris pozval na jednu kolu. Mincu som nakoniec z bagáže vylovil a kupujem hneď druhú. Ľadovej koly nie je nikdy dosť. Jednu kolu okamžite vypijem a jednu beriem so sebou. Dochádza mi voda, kola je vítaným doplnkom. Chris mi rozpráva príbeh z Transcontinental race, kde jednému pretekárovi nešla v obchode platba kartou a pretekár za ním mu zaplatil nejakú drobnosť. Za to boli penalizovaní niekoľkými hodinami. Smejeme sa a ja si vravím, že napriek mojim niekdajším zámerom ísť tam sa tam nechystám. Tu je to voľnejšie. Pravidlá dodržujeme, ideme fair play, nevezieme sa, ale ani neriešime malichernosti. Nie je to až taká voľná spoločenská jazda ako na Northcape 4000 kde som sa s partiou zabával polovicu pretekov.
Chris Španielsko už absolvoval keď išiel Northcape – Tarifa. To je ďalšie bláznovstvo s dĺžkou 7500km. Ďalšie do zoznamu ? Vysvetlil mi, že si odtiaľto pamätá tri veci – heat, hunger & headwind – horúčavy, hlad a protivietor. Chvíľu pokračujeme spolu a po pár minútach Chrisa nechávam pozadu. Zhodli sme sa, že je fajn si raz za čas pokecať a potom chceme byť obaja osamote. Dohodli sme sa, že si dáme neskôr spolu, tak o sto kilometrov, večeru. Vidíme sa.
Začala prázdna rovinatá, suchá a horúca krajina bez kúska tieňa. Kvalita ciest v porovnaní s Francúzskom klesla. Dedinky takisto vyzerajú omnoho chudobnejšie. Sú takisto budované z kameňa. Nezmenila sa len jeho farba ale aj štýl akým sú vystavané. Dedinám chýba honosnosť a už nepôsobia historickým dojmom. Zelené polia a lesy vystriedala žlto oranžová, suchá krajina doplnená o desiatky veterných elektrární. Cesty rovné ako pravítko. V diaľke sa sálaním vlní horizont rovnej krajiny. Spotreba vody stúpla a znova som v situácii, keď som bez vody a bez jedla. Vo väčšine dediniek obchod ani reštaurácia nie je. Kontrolujem možnosti na mobile a s malou dušičkou a umierajúcou nádejou prechádzam dedinu za dedinou. Kostol a pár domov v strede ničoho. Bez ľudí. Toto prežiješ len s pomocou autopilota. Na 170tom kilometri si dávam konečne pauzu v Las Pedrosas. Vidím bar a vedľa priestor pre karavany s kohútikom s pitnou vodou. Bicykel nechávam vonku a mierim do klimatizovaného priestoru. Dva nanuky, káva, kola, pečivo a čistá voda. Posedím vo vnútri. Vonku sedela partia starších chlapov hrala nejakú hru, vôbec sa o bicykel nebojím. Pozerali sa ako na zjavenie. V tieni 35 stupňov. Ja odchádzam a Chris prichádza.
Ďalej idem autopilot proti konštantnému vetru. V krajine pribudol okrem veterných elektrární nový prvok – veľkochovy. Dobre to páchne. Teším sa z toho, že som vegetarián. O nekonečných 30 kilometrov neskôr prichádzam do mesta Tauste. Spleť úzkych vydláždených uličiek. Sorry, ale veľmi (slušne povedané) jednoduché miesto na život. Doslova v strede ničoho. V strede púšte pôsobí strašne umelo. Nákup zásob robím vo vietnamskom obchode, kde nájdeš od potravín, oblečenia, náradia cez elektroniku úplne všetko. Po prvej skúsenosti so Španielskom robím väčšie zásoby a veci nakladám prvý krát aj do batohu ktorý pripínam na podsedlovú kapsu. Dnes som bol dlho bez vody a jedla a nechcem to v týchto teplotách opakovať. Heat, hunger & headwind – to si budem pamätať. Vyberám miesto na spoločnú večeru – El Bodegón de Julio – Júliove zátišie. Sedíme doslova na ulici. Obaja si dáme vegan burger a ja k tomu dvojité hranolky. Vypijem niekoľko nealko pív a Chris dve limonády. Dobre si pokecáme. Opisuje mi cirkev, do ktorej patrí a jej desať odporúčaní pre život ako napríklad striedmosť, pohyb – či dokonca vegetariánstvo. Ich pravidlá, ktoré sám od seba nasledujem a smerujú k zdraviu a dobrému životu sa mi páčia. Je to iná káva ako to čo poznám pod pojmom kresťanstvo z domova a zo Slovenska. Už dlho som nikoho nepočul tak hrdo povedať, že je kresťan. Je jedno, kto takéto pravidla nasledoval, má môj rešpekt. Ukazuje mi aplikáciu epic ride. Tá Ti podľa GPSky ktorú tam dáš a času kedy vyrazíš ukáže, kde Ťa aké počasie a najmä aký vietor čaká. Budem sa na ňu musieť neskôr pozrieť. Nás dnes čaká prívetivý vietor až do noci. Zhodneme sa, že ideme ťahať kým to pôjde. Idem zaplatiť. Neplatím ani 20€. Opakujem, že chcem zaplatiť za oboch. Vraj to je už za oboch. Nezvyk. 2 x parádny vegan burger, dva krát hranolky, 4 krát nápoj – luxusné ceny a vysmiata obsluha. Mierne upravujem názor na toto miesto.
Vyrážame s miernym rozostupom. Ja som o čosi rýchlejší a mám viac zastávok. Zhodli sme sa, že idem prvý. Uvidíme sa možno neskôr. Dobre najedený, dobre nabalený, so západom slnka vyrážam a snažím sa mu utiecť. Chcel by som spraviť ešte aspoň 90 kilometrov. Plán na dnes je 300. Zapínam autopilota a ponáram sa do myšlienok. Stmieva sa a v tejto časti Španielska aj tak nie je čo vidieť. Polopúšť. S Chrisom sa chvíľu predbiehame. Predbehne ma pri mojej pauze, keď si obliekam reflexnú vestu – ideme po dosť frekventovanej ceste a dávam si druhú večeru – čipsy a kola. Ja ho dobehnem o pol hodiny neskôr a ďalej pokračujeme rozhovorom nocou spolu. Po ľavej strane mesiac v splne. Smerujeme na juh. Na 265 kilometri schádzame z asfaltovej cesty a pokračujeme vinohradmi nekonečnou šotolinou. Je polnoc. Som rád, že teraz ideme spolu. Je to znesiteľnejšie. Poľná cesta nerobí mojím rukám a zadku dobre. Dnes mám za sebou 18 hodín. Preberáme celý život. Potom ideme stovky metrov od seba. Evidujem len malé svetielko niekde za mnou. Potom znova spolu. Z driemot ma vytrháva pád. Kolesom som vošiel do hlbokého piesku a vyvalil sa. Našťastie mäkké pristátie. Cesta bočila nenápadne pomedzi vinič a ja som vletel medzi ďalšie dva rady viniča. Vyzeralo to ako pokračovanie cesty.
Nočné potulky vinicami
20 kilometrov šotoliny cez vinohrady úplne stačí. Teším sa z asfaltu. Nie som vyberavý, ale keď na to nie si mentálne pripravený tak Ťa to rozhodí. S Chrisom sa v mestečku Aguarón lúčim. Chce si oddýchnuť a ísť celú noc. Mne chýba pár kilometrov do 300, nechystám sa oddychovať. Prvé vhodné miesto po tejto hranici a idem spať. Hodnú chvíľu sme sa bavili o tom ako nesmieš upustiť z cieľa ani keď nájdeš flek na spanie tesne pred ním. Ešte nikto ráno neľutoval, že išiel o čosi viac. Teoreticky to znie pekne ale po 19 hodinách na ceste je každý kilometer navyše nekonečná vzdialenosť. Škoda, že posledné kilometre sú do poriadneho kopca. Nevadí. Čo odkrútim dnes, nebudem musieť zajtra. Alebo teda dnes len neskôr lebo je po polnoci. Z dediny ma vyprevádza brechot potulných psov.
V stúpaní, v rohu jednej serpentíny nachádzam murovanú plošinu so zábradlím dookola a schodiskom. Je síce hneď vedľa cesty, ale nevyzerá to tu frekventovane. Niečo ako predposledná serpentína pred vrchom Folkmárskeho kopca pri studničke. Neváham. Je to luxus, ktorý sa neodmieta. Rozbaľujem sa. Umývam zuby, umývam podvozok, poriadna dávka repelentu a zaliezam do spacáku.
Dnes bol rôznorodý deň. Od extrémnej nudy a vnútornej prázdnoty až po tie najhlbšie hodnotové rozhovory. Po dvadsiatich hodinách a štyridsiatich minútach som skončil na 302. kilometri s 3400 nastúpanými metrami. Nie zle.
Deň 13: Gabas – Aguaron 302 km. 3342/4400km.