Potichu po tme sa vytratím z izby nech nebudím osádku. Pred siedmou je tu ešte tma. Káva a Snickers na raňajky. Nechávam peniaze v krabičke. Vyspal som sa dobre. Chalan mal s komármi pravdu. Evidoval som ich snáď viac ako keď spím vonku. Dobre, že som si dal repelent. Chodidlu je o čosi lepšie. Dnes nás čaká náročný a krásny deň. Konečne poriadna horská etapa. Pyreneje. Sen nejedného cyklistu. Trasy a ikonické stúpania z Tour de France.
Vyrážam o pol ôsmej. Začíname predhorím Pyrenejí. Cesta je len mierne zvlnená, skôr naklonená rovina. Konštantné 1 až 2 percentá sklonu. Polia pomaly ubúdajú a vystriedali ich listnaté lesy, pastviny, horské usadlosti a malé dedinky. Cez prvé dva kopčeky prechádzam do dolinky rieky La Neste, čo bude na dnes jediná rovina. Prvá zastávka je dnes po tridsiatich kilometroch v maličkom mestečku Sarrancolin. Dávam si výdatné raňajky a dopĺňam zásoby do hôr. V každej dedinke alebo mestečku ma po novom sprevádza nadpis Pain – chlieb. Asi pekáreň. Po anglicky je to však bolesť a ja sa z toho nepríčetne vyťešujem. No pain no gain. To je heslo dnešného dňa. Vzduch je horský a chladnejší. Sedím na malom námestí, dojedám svoje pečivo a pozerám na malé farmárske a remeselné trhy pred veľkým kamenným kostolom. Ranná idylka. Deväť. Čas vyraziť a makať.
Cesta pokračuje rovinou. Na šiestom kilometri sa však ostrou zákrutou asfalt zareže do svahu. Vedľa cesty tabuľa z Tour de France: Col d’Aspin. Čaká ma 12 kilometrov a 800 výškových metrov. Príjemných šesť a pol percenta. Začiatok stúpania sa ide lesom. Po dvoch kilometroch dávame lesu zbohom a cesta pokračuje lúkami a traverzuje strmé pasienky. Traverzy striedajú ostré zákruty. Cesta je jednopruhová a väčšinu trasy bez zvodidiel. Lemujú ju buď ploty pre dobytok alebo v strminách nič. Spadnúť tam nechceš, ale cestou hore ani nemáš dôvod. Predbiehajú ma desiatky cyklistov rôzneho veku, pohlaví a národností – súdim podľa dresov. Rád by som si to dal s nimi bez batožiny. Určite jedno z najkrajších stúpaní s panoramatickými výhľadmi, aké som kedy šiel. Na každej strane sa na horizonte týčia poriadne kopce – Pyreneje a v strede predo mnou vyčkáva vo výške 1489 metrov sedlo kam mierim. Trvalo mi to necelé dve hodinky. S tridsať kilovým bicyklom v pohode. O to viac som si to týmto tempom užil. V sedle je zmes cyklistov, motorkárov, karavanov a dobytka – dookola sa tu pasie stádo kráv. Poprosím najbližších cyklistov o fotku obliekam sa a púšťam sa do zjazdu. 12 kilometrov dole kopcom. Našťastie sa naložený bicykel s jeho aerodynamikou a plášťami nerozgúľa prirodzene na viac ako 65 kilometrov za hodinu. Zjazd z tejto strany je viac uzavretý v lese. Strana, ktorou som stúpal, z Arreau sa mi páčila viac. Niekedy by som si to určite rád zopakoval a vyskúšal to z oboch strán.
Col d’Aspin
Col du Tourmalet. Z východu z mojej strany je to 17 kilometrov a 1267 metrov. Prvých päť kilometrov je stúpanie príjemných 5 percent. Začíname zľahka lúkami s kamenným múrom lemujúcim cestu zo strany svahu. Sem tam kamenný domček. Sem tam domček nalepený stenou až na hranicu cesty. Je to malebné. Obloha je šedá a prezrádza, že onedlho ma čaká dážď. Po piatich kilometroch stojí na krajnici čierna Tesla a človek s foťákom. Je to organizátor Andy. Naposledy som ho videl pred týždňom ešte v Taliansku. Spraví mi pár fotiek, krátke interview a chvíľu sa zasmejeme. Stretnutie mi doplnilo energiu. Idem ďalej a Andy ma predbieha. Ide chytiť Chrisa na vrchu stúpania. Chris je tak hodinku predomnou. Stúpanie sa len na chvíľu ponorí do lesa aby hneď v zapätí vyšlo do horskej doliny. Píšem síce hneď ale na bicykli to chvíľu trvá a je to slušný mordor. Mám za sebou 700 nastúpaných metrov. Čiže skoro polovica. Dolina je malebná. Pyreneje v tejto časti by som prirovnal ku kombinácii Vysokých a západných Tatier a bližšie k Západným. Sú zarastené trávou a kosodrevinou až po skalné útesy a kamenné násypy. Predstav si, že ideš do Žiarskeho sedla krásnou asfaltkou. Bombové. Cesta chvíľu traverzuje dolinu rovnou čiarou, občas tunelom s galériou stĺpov a následne sa kľukatí serpentínami pomedzi horské mestečká a hotely. Na prvých serpentínach vidím pri ceste fotografa. Asi si fotí nejakých svojich kamošov. Ale kde, fotí mňa. Je to Sergi. Obďaleč stojí jeho biely VW Transporter. Pozdravíme sa, ale idem ďalej. Mrholí. Cestou hore sa neobliekam, som aj tak do nitky mokrý od potu. Všade naokolo sú zjazdovky a vleky. Cesty sú popísané legendárnymi menami jazdcov z Tour de France. Tak ako na Aspine tak aj tu ma míňajú desiatky cyklistov. S niektorými sa chvíľu pretekám a niektorí len tak preletia. V La Mongie vo výške 1700 metrov – asi tri štvrtiny môjho stúpania si dám kolu a Monster. To sa hodí. Nohy sú prázdne. Rýchly cukor na dobojovanie posledných štyristo výškových metrov. Nebyť dažďa, užíval by som si to viac. Napriek tomu je to fantastický zážitok. Okolo cesty kempujú ľudia, o týždeň tadiaľ pôjde Tour de France. Kempujú tu týždeň predtým aby si uchmatli miesto a pelotón tadiaľ preletí za 10 minút maximálne. Súdim podľa toho, že v kopci sa to natiahne. Posledná časť výstupu je v úplnej hmle a bez výhľadov. Len tuším, že som vysoko. Po stranách vidím pasienky a sem tam stĺp lanovky. Asfalt je relatívne nový. Jednopruhová cesta s prerušovanými čiarami po krajoch. Bez krajnice. Málo áut. Dokonalé. Od mojej zastávky na kolu sa na mňa nalepila skupina na cesťákoch. Myslel som, že ma predbehnú, ale asi sú len vyobliekaný v parádnych dresoch a bez poriadnej kondičky. Pre mňa je to malé povzbudenie. Čím viac sa blížim k vrcholu tým je cesta viac pomaľovaná menami jazdcov z Top Tour alebo reklama na Shimano. Vrchol – sedlo – Col du Tourmalet – 2115 metrov nad morom. Som do nitky mokrý, od potu aj od dažďa. Tréner skupiny na cesťákoch mi prišiel pogratulovať a kriči forte, forte a ukazuje na moje nohy. Nejaký Talian. Veľa nerozumiem. Hore ma čaká Andy. Spraví mi fotku pri soche: Obor Tourmaletu. Sú tu desiatky cyklistov. Magické miesto. V hmle nevidím nič.
Col du Tourmalet
Ďalší checkpoint za mnou. Nahrávam si do Garminu ďalšiu mapu. O dvesto kilometrov ďalej a 4700 nastúpaných metrov ma čaká Malos de Riglos – skalné útvary v Španielsku. Tam by som mohol byť zajtra. Na premýšľanie nie je čas, je tu zima. Prvý krát si obliekam nepremokavú bundu. Lúčim sa s Andym a idem ďalej. Čaká ma tridsať kilometrový zjazd. Za trest. Po pár minútach stojím. Obliekam si aj návleky na tretry, rukavice. Inak zamrznem. Chladné zjazdy si vôbec neužívam. Zjazd je krásny, vyzerá to podobne ako východná strana, ktorou som šiel hore. Otvorená, trávnatá krajina, skalné útesy, kamene a kravy.
Skoro po nekonečnej hodine zjazdu – nie je to taká zábava ako to znie – zastavujem v dedinke Esquiéze-Sére. Čas na obed. Sú štyri poobede. Mám za sebou sto kilometrov a skoro 3000 nastúpaných metrov. Podobné štatistiky som zažil naposledy na Stelviu a to ho ideš dva krát. Mierim do supermarketu. Bageta, tvrdý syr, zelenina, majonéza a obvyklé banány, kola, Monster a Snickers. Pred obchodom si robím piknik. Niečo hneď na obed a do zásoby pripravujem bagety – lepeňáky na neskôr. Neviem prečo som to nerobil skôr. Hneď mi je lepšie a telo generuje viac tepla. Zvyšok zjazdu už snáď nebude taký chladný.
Po zjazde (konečne) traverzujem malebnú dolinku s malými horskými dedinami. Vrcholy hôr sú zahalené v mrakoch. Môj bicykel začal vydávať divné zvuky. Našťastie je to len vodiace koliesko na prehadzovačke. Jeho ložisko je suché s pravdepodobnou prímesou piesku. Mám olej. Ten to vyrieši. Využívam zastávku a rovno čistím a mažem reťaz. Toto musíš spraviť každých pár dní. V prípade dažďov každý deň. Toto je jediná údržba, ktorú robím.
Trasa z malebnej dolinky odbáča do ďalšieho kopca. Už na križovatke tuším, že to bude bolieť. Tretie a štvrté horské sedlo dňa. Col du Soulor nasledovaný Col du Aubisque. Col du Soulor – necelých 600 metrov na deviatich kilometroch. Priemer osem percent. Col du Aubisque ďalších 10 kilometrov s krátkym zjazdom a následnými 300 metrami na ôsmich kilometroch. Väčšinu stúpania do Souloru idem v hmle a mrholení. Tuším, že krajina dookola je krásna a rovnaká ako pri predchádzajúcich stúpaniach. Ja už idem v svojej hlave. Cesta je úplne prázdna, ja som mokrý, ale cestou hore to nevadí. Z driemot pri stúpaní ma vytrháva Sergi, ktorý sa každú chvíľu zjavuje z hmly, chvíľu točí, naskakuje do auta obieha ma a to isté dookola. Som zvedavý na film. Po Soulor je to bez výhľadov. Tu ma Sergi krátko spovedá. Chvíľu sa smejeme potom ako sa pýta, čo je motiváciou šliapať v takomto počasí. Netuším priateľu. Ďakujem mu, aj keď mi vyslovene nijako nepomáha, tieto stretnutia sú mentálne osviežujúce. Je to sympatický človek.
Pokračujem ďalej, zo Souloru na Aubisque. Cesta traverzuje kopec, do ktorého sa zarezáva. Napravo zráz, mraky a hmla pod mojou úrovňou a za ňou kompletne zelené kopce bez kúska skaly. Naľavo miestami svah a miestami kamenná stena, vytesaná kvôli ceste. Taká mini inverzia v krajine ako z Pána prsteňov. Cestá je mokrá, mračná sa potrhali a dovoľujú zazrieť aspoň kúsok krajiny. Jedna z najkrajších ciest po akých som kedy bicykloval. Nesmieš sa báť výšok. Hore na Aubisque sú obrovské sochy bicyklov.
Dávam si selfie, lúčim sa so Sergim a pripravujem sa na 15 kilometrový zjazd. Bunda, šatka, návleky, rukavice. Po kilometri stojím a obliekam aj nepremokavé gate. Skoro všetko, čo mám. Okrem jednej mikiny. Je deväť hodín a okrem toho, že som mokrý začína byť celkom kosa. Krásna krajina pokračuje. Počas zjazdu sa zotmieva, vnáram sa do doliny a do hmly. Míňam lyžiarske strediská a letím až do dedinky Eaux – Bonnes. Pôsobí na mňa dojmom kúpeľného mestečka. Nájdem si tu miesto pod strechou a s otvorenými verejnými záchodmi. Ruky si ohrievam v umývadle s teplou vodou. Sadnem si na terasu zatvorenej reštaurácie a vyťahujem bagetu vlastnej výroby. Boží. Som vyžmýkaný. Je mi zima. Mám za sebou 160 kilometrov a 3900 nastúpaných metrov. Parametre celkom drsné aj na jednodňovú jazdu bez bagáže. Volám domov. Mama vraví, že vyzerám unavený, nevyspatý a mal by som si oddýchnuť. Áno mami, evidujem, 12 dní od rána do večera bicyklujem a dnes je to celkom extrém deň. Rozmýšľam či spím tu pod strechou alebo pôjdem ďalej. Cesta pokračuje chvíľu zjazdom a potom smeruje na Col du Pourtalet – 28 kilometrov a 1300 výškových. Chris pokračuje ďalej a je stále hodinu predomnou. Necítim sa na celý Pourtalet. Ďalšie tri alebo štyri hodiny do kopca. Ubytovanie široko ďaleko ani nevidím. Ani spať tu, kde som sa mi nechce. Je skoro. Telo kričí, že chce a veľmi. Aj miesto je ideálne. Strecha, wc, voda. Ťažké rozhodovanie.
Col du Soulor a Col du Aubisque
Ja som šéf. Idem ďalej. Plán je nasledovný. Pôjdem aspoň hodinu, do kopca – aspoň zohrejem a nájdem si miesto v niektorej dedinke niekde pod strechou. Cesta pokračuje úzkou dolinou príjemným stúpaním. Idem po tme a čelovkou prečesávam okolie a hľadám miesto na spanie. Zavrhujem jedno super kempingové posedenie. Pod stolom by sa dalo spať. Nepríčetne pokračujem. Prichádzam do dedinky Gabas. Ďalej nejdem. Je tu tak desať domov, dve reštaurácie, hotel a kaplnka. Nikde ani nohy. Je polnoc. Vyberám si miesto pred kaplnkou, altánok je na stranách oddelený stenou, múrikom a od cesty dreveným plotom s bránkou. Po otvorení bránky vidím schody ktoré vedú asi meter a pol dole, sú tam dvere do kaplnky. Ak odtiaľ niekto vyjde, poseriem sa. Vedľa schodov po oboch stranách betónové plošiny asi 2 x 1,5 metra. Vyberám si tú vpravo. Luxus. Vedľa kaplnky je kamenná nádoba. Niečo ako válov pre zvieratá a kohútik na vodu. Využívam na hygienu. Tomu hovorím luxus. Veľmi sa nerozkladám aby som sa vedel ráno rýchlo zbaliť. Zaliezam do spacáku. Po ruke si pre istotu nechám peprák pre prípadné prekvapenie. Je to skôr kvôli psom ako ľuďom, ale nikdy nevieš. Chris stále pokračuje. Je to stroj. Ja mám dnes za sebou 170 kilometrov a bezmála 4500 nastúpaných metrov. A to nemám 63 rokov. Frajer. Budík si dávam na pol šiestu. Zaspávam.
Deň 12: Huos – Gabas 173 km. 3040/4400km.
Nocľah
