Budík dnes predbehla agro-technika niečo po šiestej. Na poliach vedľa mňa sa premávajú traktory – postrekovače. Výber nocľahu je dôležitá vec. Keď vyberáš v noci, je to tak – niekedy vyjde, niekedy nie. Ideálne blízko a zároveň dosť ďaleko obydlia. Svetielka v diaľke večer spríjemňujú atmosféru. Ale zároveň nechceš mať nablízku pobehujúcich psov. Priestor na ranné povinnosti je tiež vítaný. Rýchlo balím svoj prechodný domov a 6:30 už tlačím bicykel, smer cesta. Všetko je vlhké, vyriešim neskôr cez deň. Nemá význam čakať na prvé slnko a v dnešnom prípade chémiu určenú na polia.
Dobré ránko
Prvú hodinku brázdim Francúzsky vidiek po jednopruhových cestách obklopených vinicami a poľami. Občas ich vystrieda listnatý les. Doprava je kľudná. Až na pár brdkov je to rovné ako pravítko. Nevadí mi to. Kilometre idú rýchlejšie a snáď sa čoskoro zmení aj nudná krajina. Dedinky sú pekné, ľudoprázdne. Väčšina stavieb je vystavaná zo šedého kameňa a dediny pôsobia celistvým a historickým dojmom. Viac asi k tejto architektúre povedať neviem. Zásoby mám ešte zo včera. Nestojím až kým nebudem musieť. Včera som stál snáď polovicu dňa.
Po tridsiatich kilometroch a hodinke a pol v mestečku Sauve bočím na cyklochodník. Zatiaľ neviem, čo očakávať – prerušované cyklochodníky a kľučkovanie po mestách aby som sa vyhol hlavným cestám ma neláka. Na prekvapenie si to valím vysmiaty luxusným cyklochodníkom. Najluxusnejší aký som zažil. A veru nie je prvý. Cez mestá a dediny vedie chodník po moste ponad domy. Občas sa vnára do priestorov vytesaných do skál. Násyp po pravej aj ľavej strane. Ako by si šiel v takej malej dolinke krytý od vetra.
O deviatej si robím prvú malú zastávku, som bez vody a do prvej regulárnej zastávky v meste Ganges mi ostáva ešte 10 kilometrov. Beriem kolu a letím ďalej. Do mesta smerujem cez miniatúrny kaňon. Len cesta bez krajnice, rieka a listnatý les pomedzi skalné útesy. Mierim rovno do pekárne. Síce nenakúpim, ale dám si kávu a koláčik. Obľúbený štart dňa. Alebo poobednajšia činnosť. Vlastne je jedno, aká je časť dňa. Koláč je koláč. Dnes po 60tich kilometroch. Môj žalúdok už tretí deň štrajkuje. Nemám chuť na nič. Podľa žíl na rukách som už o nejaké kilečko dva ľahší. Brownies vyzerá chutne, kupujem pre istotu dva – je veľké ako pol tehly. Super. Škoda, že za sklom vyzeralo lepšie ako chutí. S každým sústom mi to rastie v ústach a mám pocit, že aj tak skončí niekde v kríkoch. Jeden celý kus vyhadzujem do koša ešte v pekárni. S prepáčením. Nie som vyberavý, ale toto nedám. Vysedávam, ale ďalej a popíjam kávičku. Rušná pekáreň, striedajú sa tu desiatky ľudí, obzerám si ich a domýšľam si príbehy. Pozerám na mape, kde po ceste nakúpim. Supermarket mám kilometer pred sebou. Potom ma čaká 600 metrov prevýšenia. Začína sa otepľovať takže bude zábava. Na teplo som si už pomaly zvykol. Dnes ma čaká ďalší checkpoint. Cirque de Navacelles. Rozmýšľam, že keby som mal na mape ukázať, kde práve som tak netuším. Niekde na juhu Francúzska. Niekde tesne za polkou trasy. To je tak všetko. Presúvam sa do supermarketu a zamykám bicykel. Dopĺňam zásoby Monstra, koly, vody, banánov a servítok – balenie len po 10ks. Po jednej napchám do každej kapsy, zvyšok nechávam na vozíkoch. Možno niekoho poteší. Z kanclu mi volá Erik. Chalani v práci pozerajú polohu a vidia, že stojím. Všetko najlepšie k meninám. Dnes je Petra. Teším sa. Vymeníme pár slov a povzbudený vyrážam ďalej.
Ranné scenérie
Pamätáš, ako som pár dni dozadu spomínal achilovku ? Tá prešla, zmenil som polohu chodidla v tretre. Viac tlačím vonkajšou stranou chodidla. Začína statočne bolieť. Jednej veci pomôžeš a druhú zničíš. Krása. Vrtím nohou v tretre ďalej a hľadám vhodnú pozíciu. Snáď to bude OK.
Cesta z mesta pokračuje dolinkou okolo krásnej tyrkysovo – zelenej rieky L’Hérault hustým listnatým lesom. Aspoň tu nepraží Slnko. Mierim na turistickú dedinku Saint-Laurent-le-Miner s rozľahlým kempom. V krištáľovo čistej rieke sa pri vodopáde kúpu desiatky ľudí. Chvíľu stojím na kamennom moste a zvažujem, či sa aspoň na hodinku nepridám. Mám iné plány – čaká ma skoro hodinové stúpanie. Stúpanie ma postupne z lesa dostane na otvorený traverz doliny. Po pravej strane skalné útesy po ľavej strane 30 metrov nič a potom hustý les. Krása. Žiadne autá. Ako stúpam vyššie a vyššie ihličnaté stromy nahrádzajú tie listnaté. Vzduch v lese je aspoň o pár stupňov chladnejší v porovnaní s poľami. Míňam horskú dedinku Montdardier – jednoliate, šedé, kompaktné budovy s úzkou cestičkou. Smerovník – Cirque de Navacelles – 9km. Celých 9 kilometrov po náhornej plošine. Cesta je po celej dĺžke oplotená. Pasienky, lúky a zriedkavé stromy. K tomu samostatné biele balvany. Po necelej pol hodinke sa predomnou otvára obrovský tristo metrov hlboký kaňon. Najhlbšia časť vyzerá ako podkova – je to meander rieky Vis. Dole vidím malú dedinku obklopenú stovky metrov vysokými zrázmi. Trasa vedie z tejto strany dole a stranou oproti pôjdem hore. Stojím na prvej serpentíne. Idem vymeniť brzdné doštičky. Pri poslednom brzdení sa začali ozývať. Volám domov, že čo a ako.
Škrabem sa z kaňonu hore. Checkpoint je vyhliadka na tejto strane. Je tu pekná reštaurácia s výhľadom. Ja len vypijem svoj Monster a k tomu dva banány. Vymením mapu v Garmine a chystám sa ďalej. Mapa číslo 7. Pomaly sa míňajú. Najbližší checkpoint je Col du Tourmalet v Pyrenejách o 415 kilometrov. Konečne budú poriadne kopce. Idem. Náhorná plošina pokračuje. Lúky, sem tam odkryté biele skaliská, sem tam osamotený ihličnatý a inokedy listnatý strom. Cesta stále oplotená. Žiadne zvieratá som však ešte nevidel. Tipoval by som to na poriadne stáda kráv alebo oviec. Možno neskôr. Dvadsaťkilometrový zjazd lesom a drobnými dedinkami, kde cestu zvyčajne lemuje platanová aleja. Ako z počítačovej hry.
Cirque de Navacelles
V mestečku Lodeve učupenom v dolinke medzi lesnatými kopcami si dám pauzu. 16 hodín poobede. Pre mňa čas obeda. Mám dnes za sebou 125 kilometrov. Horúčava ma ničí. Snaha o vege burger a aspoň trojité hranolky vo fastfoode bola neúspešná. Francúzštine nerozumiem, ale odvolávka na otváracie hodiny mi nepomohla. Kuchyňa nevarí. Vedľa je našťastie hneď Lidl. Moja obľúbená stravovacia destinácia. Čakajú ma ďalšie kopce. Krásna zalesnená krajina. Bohom zabudnutá krajina. Osamelé usadlosti. V kopci lesy a na kopci stále rovná plošina s poľami a lúkami. Som rád, že som trasu nerobil ja. Takýmito odľahlými miestami by som určite nešiel. V polovici zjazdu stojím a využívam stále silné slnko na dosušenie spacáku. Hrám sa so solárnym panelom a nabíjam si aspoň svetlo. Ten panel je asi najzbytočnejších 400g, ktoré nesiem. 30 000mAh powerbanka mi vydrží asi 5 dní. Budem vedieť nabudúce. Skúsenosť si nekúpiš a istota je istota.
Z kopcov po hodine opäť schádzam do civilizácie – mestečko Bédarieux. Pekné, ale pravdepodobne bezvýznamné o veľkosti Svitu. Takéto cestovanie má výhodu oproti komerčnému. Takto spoznáš milión malých mestečiek a dedín a krajinu, do ktorej sa pri cestovaní lietadlom len tak nepozrieš. Síce sa nikde dlho nezdržíš, ale navnímaš celú krajinu, nie len pár vybraných miest ako Paríž. Tráviš v nej celé dni a nocí. Vidíš ako sa po regiónoch mení architektúra, agrikultúra. Ďalší Lidl. Ten sa našťastie nemení. Dopĺňam vodu a jedlo. Dnes zatiaľ len 160 kilometrov, ale ak všetko pôjde dobre tak nebudem potrebovať ďalšiu zastávku. Na parkovisku si dávam pizzu, kolu a popritom pozorujem hádku huliacich bezdomovcov otravujúcich ľudí. Idylka.
Na dnes nemám plán, pôjdem kým sa mi bude chcieť. Pyreneje sú príliš ďaleko aby som si ich dal ako cieľ a nič významné po ceste neevidujem. Má sa zhoršiť počasie. Vôbec by som sa nedivil búrkam z horúčav. Vychádzam z mesta a pokračujem po cyklochodníku. Trasa vedie cez národný park Haut-Languedoc. Cyklochodník je snáď nekonečný, idem po ňom celé hodiny. Opäť mosty ponad dedinky. Opäť tunely. Nechce sa mi veriť, že toto robili kvôli cyklistom. Asfalt vymenil akýsi biely štrk – možno brizolit. Po ceste každú chvíľu altánky a odpočívadlá. Mestá Bedarieux a Mazamet kam mierim spája „Zelená cesta – Passapaïs“. Je to železnica so všetkým, čo k tomu patrí prerobená na cyklochodník. Má okolo 80 kilometrov. Polovica do kopca a polovica z kopca. Mierneho. Som unesený. Počasie sa zhoršuje a podľa predpovede budú večer mojim smerom búrky. Uvidíme.
Francúzsky cyklochodník
O ôsmej už tuším, že budem potrebovať na noc strechu nad hlavou. Prinajhoršom využijem tunely ktorými idem. Začína pršať. Síce jemne, ale v diaľke je obloha doslova čierna. Zastavujem a pozerám či mám po ceste nejaké v pohode ubytovanie. To by bodlo. Tunel pri chodníku je len núdzové riešenie. Nachádzam relatívne lacný hotel v meste Mazamut asi 30 kilometrov odo mňa. 50€ je fér cena. Hodnota pre mňa je niekde úplne inde. Desiaty deň a druhé ubytko. Check-in do 21:00 nestíham tak tam volám. Plánujem odchod okolo 6:00, ale mám počkať na recepčného kvôli vyplateniu. Nepáči sa mi to, ale súhlasím. Dohodli sme sa, kľúče budem mať v schránke, bicykel si mám vziať na izbu. Keď máš cieľ vždy sa ide ľahšie. Letím po chodníku a dúfam, že sa vyhnem zmoknutiu. Zbytočne. Do polhodinky som do nitky mokrý a v každej topánke mám liter vody. Už sa neoplatí obliekať veci proti dažďu. Plakal som, kvôli horúčavám tak ma život schladil. Ak by som nemal večer hotel, správal by som sa inak. Najhoršie na tom je to, že voda sa drží na chodníku a ten biely prach a štrk je všade. Vytvorila sa krásna tenká vrstva poloblata, ktoré končí na bicykli aj na mne. Evidujem, že tesne predo mnou je Chris. Dnes skončil tiež v Mazamete.
Do Mazametu prichádzam po desiatej. Som do poslednej nitky mokrý a začína mi byť zima. Ľudia pred cieľom majú tendenciu vypustiť. V tretrách mám bazén. Reťaz, prevodník, kazeta, prehadzovačky – všetko je plné bieleho piesku. Vo večierke si kupujem veľké Leffe Blonde – moje ďalšie dovolenkové plážové pivko, sladké pečivo, syr a čipsy. Stále leje. Moje chodilo pri chôdzi extrémne bolí. Našťastie nemusím veľa chodiť, stačí, že budem môcť bicyklovať. Pred vchodom do hotela sa mi poradilo dostať ku kľúčom, super. Čistím celý bike všetkou vodou. Nie je to dokonalé, ale v rámci možnosti môže byť. Otváram hotel. Rovno vedľa recepcie točité schodisko. Doprdele. Moja izba je na jednotke. Dobre, že tu nik nie je. Keby videli ten špinavý a mokrý bike, špinavého a mokrého mňa ako sa trepem na poschodie určite by bicykel neskončil na izbe. Vyniesť ho úzkym schodiskom bola výzva.
Dávam si pivko. Vyzul som tretry. Na nohu neviem stúpiť a došľapujem len na pätu. Mám pocit, že mi odchádza mäso od kosti. Také ako otlak ale o úroveň hlbšie. Tupá a intenzívna bolesť. Moje aktivity na izbe musia vyzerať komicky. Poskakujem tu v trenkách na jednej nohe s veľkou fľašou piva. Periem všetky veci. Z telky na mňa bľaboce Francúzština. Využívam trik so sušením mokrého oblečenia v uterákoch. Za 8 hodinový pobyt v hoteli zmočiť 7 uterákov. Sprcha je plná piesku. To bude upratovačka pozerať. V duchu sa ospravedlňujem. Keď musíš tak musíš. V rohu miestnosti je otvorená konštrukcia na vešanie vešiakov. Všetko mokré tam navešiam a namierim voľne stojací ventilátor. Paráda. Do rána to bude suché. V polke sedemdecového pivka som opitý. Meliem z posledných síl. Jednak idem desiaty deň, málo spím a horúčavy tiež energiou nešetria. Chladný dážď bol už len za odmenu. Tretry suším fénom. Fén na max a pol hodinka v každej tretre. Dúfam, že to dá. Nechce sa mi ráno do mokrých topánok. Večer sú celkom suché a ráno to zopakujem počas balenia.
Polnoc. Ležím v posteli. Budík na šiestu. Chodidlo pulzuje a vyžaruje do celej nohy. Ráno to snáď bude lepšie. Mám pocit, že je to odspodu pomliaždené. Fantastické. Nad tým, že by ma to mohlo vyradiť ani nepremýšľam. Zvykol som si, že takéto veci prichádzajú, prechádzajú a odchádzajú. Zmorený zaspávam.
02:00. Strhnutím sa budím na bolesť nohy. To sa mi ešte nestalo. Tá bolesť je protivná a pre mňa úplne nová. Žiaľ neviem tomu nijako pomôcť a budem musieť zaspať. Úspešne.
Deň 10: Martingnargues – Mazamet 230km. 2655/4400km.